Dnes som si vychutnala hneď dva absolútne nádherné mikropríbehy skvelého rodičovstva v tom istom obchoďáku, kde som včera zažila Poplach.
V hlavnej úlohe oboch bola matka, dve deti a škola života.
Príbeh prvý
Z obchodu vychádza mamička, tlačí vozík s nákupom, v jednej ruke vedie dievčatko, popri nich cupitá chlapec. Matka zrazu prudko zabrzdí a skríkne:
-Panebože, veď my sme tú tekvicu ukradli!- a neveriacky behá očami z účtenky na obrovskú oranžovú tekvicu v nákupnom vozíku. Malý zastaví a so záujmom sa opýta:- Ako to?
-No, nemáme ju zaúčtovanú. Vieš, keď vezmeš niečo, čo ti nepatrí, alebo odnesieš z obchodu niečo bez zaplatenia, tak si to ukradol.
– A prečo sme ju ukradli?
– Lebo sme si nevšimli, že nám ju ujo nenaúčtoval.
-Tak ju ukradol on, nie?
-Nie. My sme zodpovední za to, čo sme z obchodu vyniesli. Šťastie, že sme si to všimli tu. Mne sa hneď zdalo, že sme nejako málo platili. Preto som to pozrela. Poďte, napravíme to.
A už sa aj snažia dostať nazad do obchodu. No dvere nespolupracujú. :) Nedá sa vojsť východom. Matka sa nevzdáva. Vstupuje vchodom, obieha obchod, vbieha do pokladne. Čaká. Smejú sa s pokladníkom nad tým, že prehliadli obrovskú tekvicu, ktorá zaberá tretinu nákupného vozíku. Pokladník poďakuje.
Zdržanie cca 10 min, no zisk do života obrovský. Deti učíme tým, kým sme a ako žijeme. Táto mamička si v mojich očiach vyslúžila rád zlatej mamičky.
Príbeh druhý
Vojdem dnu, chcem si kúpiť pečivo. Nemôžem. Pred ním je zaparkovaný kočiarik, z ktorého vyliezlo cca 2 ročné dieťa, vedľa stojí druhé staršie dieťa. Mamička sa snaží rýchlo odsunúť a zabezpečiť mi prístup, no ja na ňu priateľsky kývnem a očarene pozerám.
Má na ruke rukavicu, aby mohla nabrať pečivo. Chcela to urobiť sama a rýchlo, ale obe deti chcú pomáhať. Neodmietne ich, ale s úsmevom im podáva rukavice. Snažia sa do nich navliecť tie malé ruky, ona trpezlivo čaká. Mamička sústredene nakladá rožteky. Spýta sa, čo im podá, že ona už rukavicu má natiahnutú.
– Ja by som si chcela vziať sama.
-Aj ja.
-Nech sa páči. Potrebujete pomôcť?
-Áno. -zaznie dvojhlasne.- Nejde to natiahnuť…
Najskôr pomôže jednej, potom druhej. Každá si vezme do ručičky s rukavičkou pečivo podľa svojho výberu.
A ja očarene sledujem, ako im pomáha k samostatnosti a zároveň dodržujú pravidlá, ktoré nedávajú mnohí dospelí- úctu k sebe aj druhým.
Dnes už druhý raz očami umiestňujem na hruď ocenenie super mama.
To, čo som zažila, sa volá krátkodobá strata, no dlhodobý zisk. Obe maminky neváhali obetovať čas, hoci obe boli v celku rozbehnuté, keď som ich zbadala. Možno neuvedomene, prirodzene, o to cennejšie, dali deťom skvelú lekciu do života. Jedna o čestnosti a druhá o vzájomnej akceptácii a lekciu samostatnosti.
Keby boli menej skvelé, menej samé sebou, mohli zvoliť „instantné riešenie“. Jedna sa mohla vykašľať na dobýjanie obchodu a odísť s tekvicou-ušetrila by čas aj peniaze, no čestnosť jej bola vzácnejšia.
Druhá mohla deťom podať, čo chceli, lebo by to bolo rýchlejšie. No vnímala ich potrebu samostatnosti a pomohla im v nej, hoci naťahovanie rukavíc zabralo dosť času.
Často píšem, že to najvzácnejšie, čo môžme dať deťom, je náš čas. No v skutočnosti im dávame spolu s našim časom niečo omnoho dôležitejšie- sami seba. Preto je také dôležité snažiť sa byť čo najlepším človekom. A dopriať tomu čas. Aby dar, ktorý dávame svojím deťom, blízkym aj náhodným okoloidúcim, bol naozaj vzácny. Taký, ako som zažila u týchto dvoch mamičiek. Ďakujem zaň- za ten krásny nečakaný dar a podávam ďalej.