To, čo nás prežije, je láska

Sedíme spolu v kuchyni a maľujeme vajíčka- taká prima ženská jazda, zatiaľčo naši muži vonku pletú korbáče. :) Jemnosť a krehkosť v našich rukách, pevnosť a sila v tých ich. Zajtra si ju vymeníme :) v naháňačke po potôčiku, ktorú si miesto tradičnej oblievačky prajú naše dcéry- Tatinko, prosím, odnesieš nás na rukách do potôčika ? A ponaháňame sa tam?

Môj otec (mladší senior po sedemdesiatke a dvoch porážkach) sa rozhodol, že aj tento rok, tak ako vždy, si korbáč upletie vlastnoručne. Dal prechádzku okolo potoka, narezal prúty a už sedí na priedomku a pletie. A mne sa vybavuje, ako sme mu museli minulý rok doniesť prúty do kúpeľov, kde sa po porážke zotavoval.

Sadli sme si v kúpeľnej izbe a môj manžel mu držal prúty, otec zaplietol rúčku a …zrazu si nevedel vybaviť, ako sa to robí. Proste si nedokázal spomenúť.

-Ukážem ti to?- spýtal sa ho môj manžel.

-Nie! Ja si spomeniem, ako ma to moja mama učila! – odpovie otec a skúša… Pokus, omyl, pokus, omyl, omyl… Nevzdáva sa, až si nakoniec neposlušné prsty spomenú a korbáč je na svete, hoci “moja mama”, ktorá ho to učila, nežije už viac ako 30 rokov.

A ja si uvedomujem, ako to, čo robíme, tvoríme, čím žijeme s deťmi, ostáva hlboko v nich. Tak hlboko, že nás to prežije… Ba dokonca to prežije aj zlyhanie mozgu, pamäte, či motoriky… Také hlboké sú naše stopy v životoch našich blízkych, že stojí za to ich vedome, s otvoreným srdcom tvoriť. Aby nás podržali, keď bude treba…

Dnes už ockovi pamäť funguje :) a pletie korbáč, hoci ľavá ruka ešte tak celkom neposlúcha- od začiatku až do konca ju presviedča a zvládne. Výsledok? Korbáč- presne taký, ako ho mama učila. A tu prichádza na scénu môj manžel- upletie tiež jeden zo svojho rodinného archívu. A potom dáme ešte jeden všetci spolu, taký, ktorý je  niečo medzi tým… Rôzne vzory tradičných korbáčov spája  čas, nielen ten tu a teraz, ale ten, ktorý môjmu ockovi aj môjmu manželovi venovali ich vlastní rodičia. Ten istý, ktorí teraz venujeme my tým svojim deťom.

Pečieme, lietame po lúke, šijeme, režeme a pletieme prúty, varíme, tvoríme, zdobíme, smejeme sa, rozprávame, sme spolu potichu…. proste žijeme. Budú mať na čo spomínať- myslím si vďačne.

Je to ozajstný, naplno žitý čas. Lebo nielen v rozprávkach zažívame, že láska je silnejšia ako smrť.  Cítime ju v okamihoch spoločnej práce a tvorenia, žijeme ju a sme za ňu vďační … pred tvárou Veľkej noci ešte hlbšie ako inokedy…

Akokoľvek  sa rozhodnete prežiť vy tie svoje sviatky ( tak, ako ja keď som každoročne utekala do lesa skrývať sa pred šibačmi, či nadšene sa naháňajúc s nimi  po potoku, ako majú v pláne naše dievčatá), želám vám, aby boli naplnené Láskou, ktorá nás presahuje a ktorá prekoná aj smrť.

Ľuba

You may also like...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *