Ležalo na chodbe školy, neďaleko štvrtáckej triedy. Okolo prebehlo mnoho detí, no iba jedno sa zastavilo. Vzdychlo a začalo zbierať čriepky.
Potom, opatrne, ich vnieslo do svojej, prváckej triedy a rozložilo ich na svojej lavici.
-Ľubka, vieš, zlomené srdce nemôžeš nechať len tak, však? Nemôžeš len tak nevšímavo prejsť okolo, však? Keď ešte aj tak trochu tušíš ako sa to stalo a komu patrí?
Zamyslela som sa a prikývla.Uvažovala som na chvíľku nad /ne/všímavosťou, zodpovednosťou a toho, čo sa nás vlastne týka a netýka.
Chlapec, ktorý srdce zdvihol, ho zatiaľ zberal a skladal. Bolo to na prvý pohľad obyčajné srdce- urobené niekým na keramickom krúžku, s nápisom milujem ťa a menom adresáta. Naše deti, ktoré na keramiku chodia, vedia, koľko vyžadovalo námahy.
A hoci to vedeli aj všetci, čo okolo neho prešli, ich nevšímavosť, či skôr rozhodnutie, že sa ich to netýka, spôsobili, že ležalo síce všetkým na očiach, no stále pohodené, bez pomoci.
Keď som ho zbadala ja, šla som do triedy pre metličku a lopatku, no než som s nimi vyšla, už ma predbehol prvák s lepším nápadom.
Srdce poskladal a pokúsil sa ho zlepiť. Nešlo to. Tak ho podlepil. Nedržalo. Tak ho ešte aj spevnil…
No a potom ho vzal a zaniesol dievčine, ktorej meno sa na ňom nachádzalo. nevychádzala z údivu. Ešte dvakrát sa mu prišla poďakovať, za ten nápad, za tú starostlivoť. A hoci sa ukázalo, že zlomené srdce sa tak celkom zlepiť nedá, :), ukázalo sa tiež, že pozornosť, empatia a starostlivosť celkom zmenili pocity, s ktorými bolo zviazané a teraz zrazu na svoje zlomené srdce jeho majiteľka hľadí s radosťou a najmä pocitom, že svet je skvelé miesto, v ktorom sa vždy nájde niekto, komu nie je jedno, čo sa deje a čo sa jej práve stal
Ja viem, nadpis sľubuje návod na liečenie zlomeného srdca a predstava, s ktorým sa takýto blog otvára je, že človek dostane návod na vyliečenie toho svojho, či nájde pomoc pre niekoho blízkeho. Nuž…
Srdce nejde zalepiť lepidlom. :) No návod som v tomto zážitku predsa len našla-
vo svete denne chodíme okolo mnohých zlomených sŕdc- je to také okaté, viditeľné, ba až hmatateľné… No nemáme pocit zodpovednosti, ani snahu postarať sa o ne, tvárime sa, že to nie je naša zodpovednosť, že sa nás to netýka- lebo sme to nespôsobili my. No ak sa dokážeme zastaviť a uvedomiť si, že všetko, s čím sa vo svojom živote stretneme, každý jeden človek, vzťah, situácia, sa nás v skutočnosti týka, potom prevezmeme zodpovednosť a tento postoj je liečivý nielen pre nás, ale aj pre všetkých naokolo. Možno nedokážeme zlepiť niečie zlomené srdce- niečiu bolesť, pocit nespravodlivosti, ani „spasiť svet“- to som nikdy ani za svoju zodpovednosť nepovažovala, no to, čo dokážeme, je svojim vnímavým postojom a konaním ovplyvňovať pocity ľudí v našej blízkosti, darovať im radosť, prekvapenie a pocit, že v ich blízkosti je niekto, komu to nie je jedno. A kto vie cítiť ich smútok a radovať sa z ich radosti.
A keďže náhody sa nedejú náhodou, mala som možnosť si ho vyskúšať skôr, ako som ho stihla zapísať. Naša Julinka, to nádherné a inak jemné stvorenie, je obrovský bojovník, akonáhle má pocit nespravodlivosti, či obmedzenia jej osobnej slobody. A tak nás poobede čakal telefonát od jej klubistky- dieťa MUSÍ odísť z klubu, lebo jej správanie je neúnosné- kričí, bojuje, nerešpektuje klubistku. Je zbytočné opisovať, čo sa vlastne stalo, fakt je, že Julka po dohode bola vykázaná z klubu a prišla domov. Uplakaná, so zvesenými ramenami, ale kď sa spomenulo meno kubistky, okamžite jej vzplanuli oči a hlasitosť stúpla na takú, ktorú by u nej človek nepredpokladal. Dušan jej otvoril dvere…stála tam a čakala, kedy začne na ňu kričať (to nám povedala neskôr, hoci s ním má iné skúsenosti, čakala, že dospeláci reagujú rovnako a kriku si už užila).. Stála a bolo absolútne jasné, že má prasknuté srdce a dôveru v svet. Blo aj jasné, že si to urobila sama svojím nevhodným správaním a nikto z nás o tom ani nepochyboval. Napriek tomu Dušan spolu s dverami otvoril aj náruč a objímal ju toľko, koľko potrebovala.
-Ty na mňa nebudeš kričať? Ani mi nadávať, že som sa zle správala a aká som?
-Ja myslím, že kriku už dnes bolo viac než dosť a omnoho viac potrebuješ objatie.- odpovedal pokojne jej ocko.
:) A tak Julka skočila do náručia, odovzdane sa túlila a potom si vypýtala čas pre seba a neskôr, už pokojná, s dôverou, že niekto dokáže vnímať jej frustráciu, hnev a bezmocnosť, aj akceptovať to, že ona sama vie, že také správanie ubližuje jej aj druhým, sme sa porozprávali. Akýkoľvek zážitok, aj ten, ktorý si niekto spôsobí sám, môže nakoniec, keď sme k nemu všímavý, byť dušehojivý pre všetkých.
Veľa liečivých stretnutí želám nám všetkým
Ľuba
PS: Učiť sa od prvákov je úžasné. A to sme ešte len na začiatku- v prvom ročníku. Neviem sa dočkať, čo bude nasledovať. :)