Ako si objednať v nebeskej kancelárii

Kráčame s Julkou do obchodu.

-Mami, ako presne, čo najpresnejšie si predstavuješ dom, ktorom by si chcela žiť?

Zamyslím sa, porozprávam , pričom si ho vykreslím v mysli veľmi jasne a obraz sa jej snažím sprostredkovať slovami. Počúva, kým dokončím.

-Mami, a ako presne, čo najpresnejšie, si predstavuješ miesto, kde by ten dom mal stáť?

Zamyslím sa, a ďalej je to už ako predtým. Začnem rozprávať. Počúva.

-Mami, a ako presne, čo najpresnejšie, si predstavuješ svoju rodinu? Napríklad ocka, deti a tak…

Zamyslím sa. Stále netuším, kam mieri. Mali sme také ťažšie obdobie, veľa vzdorovala, aj nám slovne ubližovala, kričala, zlostila sa, osopovala na nás , potom sa vždy ospravedlnila, plakala, keď videla výsledok svojho konania, ľutovala, rozprávali sme sa o tom spolu, túlili sa, naučila sa, , že ubližovať e to vlastne nechce a práve dnes od rána máme doma usmievavé spolupracujúce dieťa a tak na ňu pozerám a dumám, čo jej beží v hlávke.

-Hovor, prosím, ako presne si predstavuješ rodinu, s ktorou by si chcela žiť, napríklad ocka…?

Skočím jej do reči.

-Ocka si neviem lepšie vysnívať, aj keby som si mohla vybrať, nedokázala by som si lepšie “objednať” to všetko úžasné, vďaka čomu je pre mňa krásne a radostné s ním žiťí..

-Mami, a deti? Aké by mali byť tvoje deti? Akú objednávku by si napísala do neba, keby si mohla Bohu napísať, čo presne si predstavuješ,  aké tvoje deti budú mať vlastnosti, ako budú vyzerať, čím a ako budú s vami žiť, keby si si mohla vybrať?

Pozerám do tých spýtavých očí a myslím na to, ako sa minulý týždeň vadili so sestrou a ako som tým trpela, no aj na to, že keď som prišla premočená z dažďa, navarili mi čaj, zabalili ma do deky a servírovali mi ho v posteli… Na to, ako na mňa kričala, keď som jej večer odmietla čítať, že to nie je fér, lebo správne mamy majú večer čítať deťom a ja zrejme nie som tá správna- a ja som pritom padala od únavy, lebo som ráno vstávala o pol piatej a varila jej špeciálny obed do termosky, lebo šli v pľušti a daždi na výlet a ona si želala teplé jedlo… aj na to, ako keď videla, že mi začali tiecť slzy, okamžite prestala a zdesene sa potichu spýtala, čo zlé vykonala a začala nad tým hneď premýšľať, stopla svoje rozhorčenie, prehltla pocit krivdy a začala ma objímať a hladkať… Aj na to, ako keď som prišla smutná z jedného stretnutia, chodila za mnou a nielen že mi pomáhala, ale snažila sa mi darovať úsmev do duše…

-Mami, prečo si ticho? Vieš si predstaviť a objednať tak v nebeskej kancelárii dom, vieš, kde má stáť, vieš, že máš vysnívaného muža, tak prečo, prečo mi neprezradíš, aké je tvoje vysnívané dieťa? Ja by som to pre teba urobila- zmenila by som sa naň, napísala by som si tú tvoju objednávku, naučila sa to naspamäť a snažila sa stať tým, s kým žiješ rada….

Zamrazilo ma. Niekedy je naozaj náročné v tom zhone, kriku, neporiadku, čo deti robia, rozpoznať to ostatné, to podstatné, najpodstatnejšie, čo robia- a to  je, že v nás zobúdzajú bezpodmienečnú LÁSKU.

-Juli, lebo s vami je to rovnako, ako s ockom. Nedokázala by som si vás lepšie vysnívať, ani objednať. Veci- dom, zariadenie, okolie, tie si viem predstaviť a vymyslieť, ale život, vzťahy, zážitky, spoločný čas- to nevymyslíš. Ten treba spolu žiť. S láskou. A tú ku vám cítim vždy- aj keď mi to ide ľahko- keď sa spolu zrovna smejeme, tešíme, hráme, bláznime, varíme atd. ale aj keď je to zrovna ťažké- lebo sa hádate so sestrou, či na mňa kričíš a vzdoruješ. Neviem si vás lepšie vymyslieť… Viem za vás iba poďakovať.

Vchádzame do obchodu a Julka nakupuje.

-Je ľahké vyberať si veci, keď vieš, čo chceš- povie a vloží si svoj výber do košíka- no a keď chceš krásny život, musíš si vybrať, ako sa správať k svojim blízkym -povie zrazu. Tak, mami? Tak si to myslela?

Tak akosi. :) Platíme. A ja sa usmievam…

Ďakujem, že sme boli požehnaní takými deťmi, aké ku nám prišli. V nebeskej kancelárii vedia lepšie, čo potrebujem, ako ja tu dolu. :) Poslali nám do života lásky, s ktorými sa toho toľko učím a ktoré sa učia byť samé sebou. A to isté učia aj mňa. A hoci sa u nás občas deje toho toľko, že ani  neviem, kde mi hlava stojí,  vždy viem, kto som pri svojich deťoch- som MAMA, to je tá, ktorá bezpodmienečne miluje- alebo sa to aspoň vedome učí.

Posielam krásny pozdrav všetkým rodičom, ktorí by občas s chuťou svoje deti reklamovali či vymenili  za inú verziu, lepšiu, menej náročnú objednávku – alebo aspoň za  takú s návodom na život s nimi :) a pritom si uvedomujú , že by si v skutočnosti lepšie vybrať nemohli a milujú ich zo všetkých síl také, aké ku nám prichádzajú.  A- aj tým, ktorí toto nepoznajú a od prvého okamihu hľadia na svoje deti s bezpodmienečnou láskou, prijímajú ich a ďakujú za skvelý dar z nebeskej kancelárie- a ja ich tajne obdivujem.

Veci, dom, sny- to všetko si môžeme v nebeskej kancelárii objednať. Vzťahy , tie nie- tie musíme tvoriť a žiť. A deti- deti tie sú skrátka požehnaním, ktoré prijímame v každej jeho podobe. A milujeme :)

Ak by som predsa len raz dostala možnosť na reklamáciu, alebo skôr doobjednávku v nebeskej kancelárii na  niečo- jediné možné v mojom živote, nemenila by som nikoho z tých, ktorí mi boli dopriati. Vybrala by som si zmeniť samú seba- na tú verziu, v ktorej sa prijímam :) a  hľadím na svet s údivom,  láskavými a nadšenými očami, stále, vždy. So sebou je totiž najťažšie pracovať. :) No som si tej zodpovednosti plne vedomá- že to nikto v nijakej kancelárii so mnou za mňa nevybaví a nezmení ma čarovným prútikom. A tak sa snažím hľadieť na svet s údivom,  láskavými a nadšenými očami, vždy, keď si na to spomeniem. Dnes večer, keď sa pozriem do zrkadla, si poviem- pozri, aký vieš mať super nadšený pohľad na svet!

A budem na to myslieť, keď  zajtra ráno otvorím oči. Skúsim  celý deň hľadieť  na všetko, čo ma stretne, skrz lásku a nadšenie. :) A ak aj nedám celý deň, budem trénovať a trénovať a trénovať- veď každé ráno, našťastie, znovu a znovu otvárame oči a srdcia do sveta- držte mi, prosím, palce.

 

You may also like...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *