Ako si nájsť svoje miesto vo svete

Dnes je to presne rok, čo som napísala svoj prvý blog sem na stránku.  Vyprovokovalo ma k tomu paušálne tvrdenie pedagogičky v jednom denníku, že dnešná mládež je rozmaznaná. A tak som napísala príbeh o skvelej mládeži- tej, s ktorú si denne vychutnávam vo triede.

Ten príbeh platí dodnes.  :) Mládež je pre mňa proste úžasná- zvedavá, empatická, akčná- presne taká, akou optikou ju viem vidieť.  Pre tých, ktorým sa nechce k príbehu vracať, ho zhrniem, pretože dnes, k výročiu jeho napísania, bude nasledovať pokračovanie :

Boli sme štvrtáci v ZŠ. Jednému chlapcovi z triedy ťažko ochorel otec. Ako vážny onkologický pacient nesmel prísť do styku so žiadnou infekciou. A tak jeho syn, náš spolužiak, začal chodiť do školy s lekárskym rúškom, aby sa chránil pred školskými bacilmi a nepriniesol ich  nebodaj domov.

Bolo to zlé- vyzeral čudne, deti v iných triedach si začali rozprávať príbehy o tom, že je nákazlivý a vyhýbali sa mu, iní sa mu vysmievali, slovne ho napádali- začali sme chodiť s rúškom na tvári všetci…

Zrazu sa všetko zmenilo- ostatní si pýtali vysvetlenie a snažili sa ho pochopiť. My sme zažili, že to nie je také jednoduché, no ozajstné priateľstvo má mnoho podôb- napríklad aj tú v rúške…  A on nás dostal svojím zážitkom, keď sme „masky“ zložili a on sa na nás v kruhu zahľadel a priznal niečo, čo nikdy nezabudnem:

-Ďakujem Vám všetkým, že ste to skúsili. No poviem Vám, že to všetko, čo ste zažili, je niečo, na čo som si po dvoch dňoch zvykol.A je to v pohode.  Je však aj niečo, na čo si nezvyknem nikdy. Je to zo všetkého to najťažšie. Keď mám masku a aj ocko má masku, nemôžem urobiť jednu jednoduchú vec, ktorú som robieval denne. Dať mu pusu na dobrú noc. A to je zo všetkého najťažšie…  Keď veľmi chceme byť si blízko, smiem položiť sediacemu ockovi hlavu na koleno a on ma pohladká na dobrú noc po vlasoch….

Čas bežal. Jeho príbeh sa menil, žili sme ho s ním, povzbudzovali ho a skvelá mládež sa prejavovala naplno v každodenných maličkostiach, rozhovoroch, podpore, pomoci…

Prišiel jún. Vyrazili sme do školy v prírode. Pri nástupe do autobusu sme všetci mávali aj skvelému pánovi s pobledlou tvárou, na ktorej mal masku. Nik sa nečudoval, všetci sme sa tešili, že mal dosť síl prísť nás vyprevadiť aj on, hoci musel stáť obďaleč, nie v takej veľkej skupine ľudí.

Škola v prírode bola naša „posledná“ spoločná aktivta- z nich sú od septembra piataci a ja som šla učiť inam.

Ostali mi fotky, ktoré som neskôr preberala a robila im galériu. Sú to fotky z terénu v škole v prírode a medzi nimi jedna, ktorá mi vyrazila dych.

Stojí na nej on, bez rúšky ovoniava malý stromček, ktorý drží v zrezanej fľaške. Berie ho domov, na záhradu.

Na pohľad obyčajná fotka. Čo je na nej dych vyrážajúce? List, ktorý je odfotený pod ňou. Odkaz niekam do neba…Ktorý tam decká pridali spolu s pár fotkami, ktoré robili samé a ja som ani netušila.

V škole v prírode sme boli „mimo civilizáciu“ a tak bol našou školou les. Nevedela som, že decká mi do záznamov medzi fotky cvakli aj nejaké svoje zápisky- učila som ich síce robiť e-denníky, ale v škole v prírode mi o akosi vyfučalo z hlavy. A tak som s údivom čítala, že:

-Mysleli sme, že divočina sú zvieratá. Že dravce, to je krásne a desivé zároveň, že aby jeden prežil , druhý musí zhynúť. Že jeden zabíja a loví a druhý je štvanec… No dnes sme s Ľubkou skúmali  les… Toľko malých semienok dá všetky svoje sily do toho, aby mohli rásť…ale nedostanú šancu- veľké stromy im tienia… Tisícky semienok ročne vyklíčia a zahynú na nedostatok svetla… bojujú o miesto, svetlo, vytláčajú sa…Ľubka povedala, že je to prirodzený výber, že prežije ten najsilnejší- že to pomáha sile lesa, že je to stratégia rozmnožovania stromov, že majú toľko klíčivých semienok, aby jedno-dve prežili– že každý strom, ktorý TOTO PREŽIL A VYRÁSTOL- je vlastne víťaz! Čo dravce- les, to je iná divočina- tisícky mŕtvych semenáčikov sa každý rok sa stane výživou pre  iné stromy- ak ich ešte predtým nepochrúmu bylinožravce…

A pod textami fotky- semenáčiky v rôznych aj najnemožnejších miestach, polohách a veľkostiach s bublinami a nápismi- sila života, chuť žiť… A pár fotiek detí s väčšími stromčekmi s nápisom- foto s víťazom. Darmo, decká s fotoštúdiom robia skvele…

A potom tá posledná tá fotka s chlapcom , ktorý má chorého otca- v ruke má zrezanú plastovú fľašu a v nej trochu zeminy a jeden dvojročný semenáčik- maličký, myslím, že už umieral, než ho vytiahol zo zeme a zachránil. Ovoniava ho.

Pod ňou je už len pár rozlúčkových  listov z e-denníka školy v prírode, ktoré deti písali v ten deň. Jeden patrí k fotke:

„Pane Bože, pochopil som, že tu na svete nie je miesto pre každého. Že je to tu riadna divočina. Ale vždy môžem urobiť niečo preto, aby som pomohol a našiel to správne miesto pre niekoho, kto zrovna nie je tam, kde by sa mu mohlo dariť. A tak si beriem tento semenáčik. Bojoval dlho, už je vyčerpaný a predsa má niekde to správne miesto na svete. Keď nie je dosť svetla a miesta tu, v lese, kde je už preplnené, u nás na záhrade je voľno. Beriem ho tam.. Zachránim ho a ty zase, prosím, zachráň ocka. On je totiž chlap na tom správnom mieste- u nás doma. U nás nie je preplnené- naopak. Ocko nám veľmi chýba každý deň, keď s nami nie je. „

Prešiel rok. Prednedávnom som stretla jeho kamaráta a tak viem, že ocko aj stromček sa majú fajn.

Sú obklopení láskavou starostlivosťou skvelej rodiny.

A ja som si vtedy, aj dnes, keď ma dátum upozornil na príbeh presne spred roku, pripomenula to, na čo by som nemala zabudnúť- že pre každého z nás je niekde to pravé miesto na svete.

Ja mám to šťastie, že to svoje poznám- je v kruhu tých blízkych, s ktorými nám je dopriate vychutnávať si  bozky na dobrú noc. A potom aj v triede, ktorá je plná skvelej mládeže. Ďakujem za toto nádherné miesto a aj za pripomenutie toho, že na svete je mnoho tých, ktorí ešte svoje miesto v ňom,to pravé, s dostatkom priestoru a svetla pre svoj život, neobjavili.

A za to, že si ho môžeme pomáhať nájsť navzájom, ak si dovolíme stať sa súčasťou našich príbehov.

Ľuba

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *