-Maminka, maminka, poď sa pozrieť! Pripravii sme ti prekvapenie!- volali na mňa dcéry v jedno Valentínske ráno. Takmer som sa ani nestihla obuť a ony ma viedli so zavretými očami von z domu. (Asi rozkvitli snežienky- usmievala som sa v duchu, no aj so zavretými očami som cítila, že nekráčame do záhrady, ale- do garáže…
-Už môžeš! – zvolali rozžiarenými očami čakala na moju reakciu.
Ak sa úspešnosť prekvapenia určuje podľa jeho hĺbky, tak toto bolo megaúspešné. Asi najúspešnejšie zo všetkýc, ktoré som do teraz zažila. Okamžite mi padlo do oka … Bolo nemožné ho nezaregistrovať…
Srdiečko, nevídane symetrického tvaru na svoju megaveľkosť, sa ťahalo cez celý predný kufor. Bolo nežne vyškriabané a také- ozajstné. Pozrela som sa do tých ich obrovských očí plných očakávania a vypadlo zo mňa iba : „Nuž- ostáva mi veriť, že láska nehrdzavie.“
Objala som tie malé lásočky- potrebovala som to viac ja ako ony a uvažovala, ako a či im vysvetliť nezmyselnosť Valentínskej pošty, ktorú som práve vtedy naplno pocítila. Nezmyselnosť jednodňových vyznaní, „povinne zamilovaného dňa“- ktorú som nikdy nevnímala ako oslavu lásky. Zahryzla som si do jazyka. Mojou oslavou bolo, že som sa s nimi tešila z toho srdiečka a až neskôr im vysvetlila, prečo sa do snehu na uate srdiečka pre radosť prstom kreslia a prečo vyryť ich do kapoty nie je donbrý nápad (hoci pre ne bol a mali aj argument- snehové srdiečko sa roztopí, ale toto tam ostáva na stálo- teda tak, ako sa ľúbime :)
A tak sme sa dohodli, že ideme sledovať a zameriavať sa vo svojom svete na každodenné vyznania lásky, Valentínky, ktoré sú všade okolo nás a pritom ich nikto nijako zvlášť nevystavuje na obdiv. Sú tými najlepšími vyznaniami lásky, aké sa ku nám dostávajú, lepšie a hlbšie ako čokoľvek, čo sa dá kúpiť. Začali sme písať zoznam skvelých vyznaní- Tu je ten môj, toto sú podľa mňa tie najkrajšie vyznania od môjho partnera:
– každé ráno ma pobozká a povie mi, ako rád sa so mnou prebúdza, každý večer dostanem bozk na dobrú noc
-každý večer mi poďakuje za to, čo sme spolu zažili
-keď chrápem, miesto „spacifikovania“ ma pohladká
-spôsob, akým mi zotrie z kútika úst čokoládu
– ráno si so mnou dá čaj, ktorý pre oboch pripraví, a umyje po mne hrnček
-cez víkend, keď nám skáču do postele deti, privíta ich a smejeme sa a vyvádzame všetci spolu
-keď občas zaspím pri telke na gauči (pozerávame ju zriedka), prikryje ma dekou a potom prevedie do postele
– keď som si zúfala zo svojej váhy, nalepil mi na ňu cez okienko ukazovača hmotnosti malý lepiaci lístok s nápisom SI KRÁSNA
-než dá ponožky do prania, vždy zroluje pár a napriek tomu sa nehnevá, keď mu po opraní z dôvodov, ktoré pozná len práčka, vrátim čistú len jednu
-každý večer si spolu so mnou sadne a rozpráva sa o tom, aký sme mali deň, čo plánujeme na ten ďalší a o všetko, čím žijem sa naozaj zaujíma
-dnes vzal zo svojich višní v čokoláde na korčuľko našim kamarátkam a ich deťom, ktoré „Valentínkovanie“ intenzívne vnímajú cez reklamy a každej dal jednu krásne zabalenú, aby sa nestalo, že niektorá z nich žiadnu Valentínku nedostane…
-podporuje ma vo všetkom, občas dokonca aj s tým, že síce nechápe, čo práve chcem, alebo nesúhlasí s tým, ale akceptuje moje rozhodnutie a je ochotný sa o ňom porozprávať
-keď sa naše deti narodili nezdravé a ja som nestíhala ani len sa prezliecť z pyžama, všade bol neporiadok a ja strapatá, zúfalá a v hroznom stave, pozeral na mňa rovnako zamilovane ako keď som bola vo svojej najlepšej podobe. Nielenže neušiel, po práci mi bral deti, nech sa vyspím, upratoval, navaril mi a stále som zažívala, ako nás má rád
-denne chodil do práce v ktorej je skvelý, ale nenapĺňala ho, lebo nás zabezpečoval
-stará sa o kvety v našom byte, o záhradu, nosí mi čerstvé ovocie a spolu ho ochutnávame, vlastne sa stará o celú domácnosť a všetkých jej členov rovnako ako o seba
-chystá drevo na oheň do krbu, aby sme si večer v tichu, keď deti zaspia, mohli spolu hrať, spievať, rozprávať sa
-v noci vyloží tulivak a vytiahne ma ľahnúť si pod hviezdy
-berie ma na nádherné miesta v lesoch, ktoré objavil
-pestuje so mnou aj zbiera bylinky, sušíme ich a potom sa rozprávame pri čaji
-nielenže otvára vždy dvere, ale keď ideme autom, zastaví každému chodcovi
-keď mi je zima, zohreje mi dlane vo svojich a pritúli ma
-večer so mnou tancuje “ slaďáky“ (hoci on tancuje nerád) a smejeme sa pritom
-pred vstupom do bytu prekračuje prah, aby ho nezašpinil
– čítava mi z kníh, či zaujímavých článkov veci, ktoré by ma podľa neho mohli zaujímať
-necháva mi odkazy na skle sprchového kútu a keď sa sprchujem a zahmlí sa to, tak sa zjavia
-vraví mi, že som krásna, aj keď sa tak zrovna necítim
-navarí a prestrie obed
-skypuje s rodičmi svojimi rovnako ako mojimi a naozaj ho zaujíma, ako sa majú
-má ten typ humoru, že aj v najneočkávanejších, či napätých situáciách ma rozosmeje, robí to často a rád
-každé ráno zastelie naše postele
…
No tá najsúkromnejšia Valentínka je to, vďaka čomu má pre mňa spojenie slovo robí chlapa hlboký význam:
Občas, keď si sama nad sebou zúfam tak veľmi,že som nemožná, že… že neverím, že ma vôbec niekto môže mať rád, vezme moju tvár do dlaní a pozrie mi do očí tým nádherným spôsobom, ako keď to urobil po prvý raz a ja som zrazu najmilovanejšia bytosť na svete, lebo on tak na mňa pozerá, lebo spolu tak navzájom žijeme. S láskou na prvom mieste.
A to je najkrajšia Valentínka v mojom živote- taká celoživotná, každodenná, proste istota, že čokoľvek nás v živote stretne, prefiltrujeme to cez Lásku. Pozeráme tak na seba navzájom, aj na naše deti a občas sa nám tak darí hľadieť aj na okolitý svet.
Moja dcéra ku tomuto poslednému zápisu nakreslila krásny obrázok, ktorý nechce zverejniť: Je na ňom obrys človeka, ktorému svieti srdce a vyžaruje srdiečka aj z očí, a pri ňom je nápis- Láska je všade, keď ju nosíš v sebe.
Krásneho Valentína, priatelia.
Ľuba