Nezaradené

List, ktorý napísal parížsky vdovec Antoine Leiris, potom, ako  prišiel o svoju manželku, matku ich dieťaťa, Helen Muyal-Leiris (35 r) . Obvykle píšem len to, čo zažívam. No tento list som si prežila od začiatku do konca a jeho pisateľ má môj obrovský rešpekt, preto som si ho dovolila z anlického originálu článku spolu s fotkou Helen vybrať […]

Keby mi niekto povedal, že pozná liek na správanie dnešnej mládeže, myslela by som si, že je cvok. No dnes, dnes som zažila, ako v praxi funguje. A tak sa oň delím. Je presne ako všetky vzácne veci- nesmierne jednoduchý a dostupný. Nech sa páči, liek (nielen) pre našu mládež.  Sedím v MHD. Dnu veľmi

Naučila som sa vo svojom živote zachytávať čoraz viac každodenným malých zázrakov. Je to, akoby som ich priťahovala- čo potvrdzuje, že to, na čo sa v živote sústredíme, začne narastať. :) Už som si zvykla, že som súčasťou „neuveriteľných“ príbehov, no dnes sa mi po prvý raz stalo, že som zachytila dlhšie „vlákno“ toho, ako

  Príbeh tejto fotografie je 23 rokov starý (mladý) :) S mojím (vtedy ešte nie) manželom sme spolu dobrovoľníčili. Fotka vznikla pri ekoaktivite vo Vrbovciach.  Kosili sme  vysokohorské lúky- zachraňovali sme tak ľalie zlatohlavé. Kosilo sa už pred svitaním, voňaví od čerstvo pokosenej trávy sme si užívali obedňajšiu siestu- a poobede znovu až do večera kosenie. Náročné, no krásne.

Sedím skoro ráno v MHD. Vonku je ešte tma, ale dnu žiari malé štebotavé slniečko. Sedí priamo predo mnou, má asi tak 3-4 roky (uvažujem, kde tie deti tak skoro ráno berú toľko energie) a plánuje, čo všetko dnes v škôlke a po nej bude robiť. Vtom ju maminka preruší, povie, že ona už musí vystúpiť,

Vidiek. :-) Idem rýchlo ráno do malého miestneho obchodíku, dokúpiť drobnosti, aj podporiť miestnych. Vojdem. Predo mnou je pani, ktorá má zjavne mentálny handikep a podáva obchodníčke lístok. Ona sa na ňu usmeje, vyjde spoza pultíku, zoberie dve veci z lístku, naúčtuje ich, podá „dospelému dieťaťu“, ktoré sa usmieva. Vezme jej z ruky také malé vrecúško

Stretla som sa s „priateľkou“, s ktorou som sa poznala viac-menej cez facebook. Zahľadela sa na mňa a vraví: -V skutočnosti vyzeráš taká normálna! Pozerala na mňa s údivom, takmer ako na exotické zvieratko, alebo na čerstvo zjavenú nadpozemskú bytosť, od ktorej očakáva zázrak. A ja -nič! Žiadne krídla, svätožiara, zázraky, žiadna čarovná palička… Priblížila

Pomalým, prázdninovým krokom vchádzam do električky. Je to jedna z tých nových, čo v Ba jazdia- je pekne nadizajnovaná, s prekvapivo funkčnou klimatizáciou, akurát je tam pramálo miest na sedenie. Na druhej strane, ako stojím hore na „ostrovčeku“ pri vodičovi, mám krásny rozhľad a vidím množstvo malých zázrakov. Všimnem si, že dnu sú dvaja revízori

Vystúpili sme z auta po dlhej ceste u babičky. Julka sa rozbehla do sadu, začala v ňom tancovať, nečujne, ako víla na špičkách. Vlasy jej viali vo vetre- bol to roztomilý obrázok. Potom ku nám pribehla a vraví: – Konečne počujem, ako dýchajú stromy! To v Bratislave nezachytíš, akokoľvek naťahuješ uši!    Zhlboka som sa nadýchla, priložila som ucho ku stromu, zatajila som

Počas školy v prírode sme s deťmi zašli do „motýlieho skleníku“. Vchod bol trošku tajomný, cez sieťky a dnu nás privítal úžasný  nadšený pán, ktorý tam s motýľmi žil. Skleník bol plný exotických rastlín a motýľov. Ukázal nám húsenice, kukly a…všade okolo nás lietalo nádherné motýle. Najskôr sme nevedeli, kam sa skôr pozrieť. Potom niekto

  Návod na záchranu sveta, ktorý sem dnes pridávam, vytvorili deti. Je najjednoduchší a najúčinejší, aký som kedy zažila. Už ho skúšam a darí sa mi. :) Vychádza z toho, čo sme spolu zažili, preto dnes začnem práve týmto príbehom. Počas nášho vonkajšieho pobytu pribehla za mnou skupinka nadšených detí: „ Pani učiteľka! Máme nového člena