fbpx

Ako si zažať hviezdy v očiach

 

Príbeh tejto fotografie je 23 rokov starý (mladý) :)

S mojím (vtedy ešte nie) manželom sme spolu dobrovoľníčili. Fotka vznikla pri ekoaktivite vo Vrbovciach.  Kosili sme  vysokohorské lúky- zachraňovali sme tak ľalie zlatohlavé.

Kosilo sa už pred svitaním, voňaví od čerstvo pokosenej trávy sme si užívali obedňajšiu siestu- a poobede znovu až do večera kosenie. Náročné, no krásne.

V noci pri ohni sa potom ozýval  zvuk kovania a brúsenia, do ktorého sa rytmicky pridávali gitary. Sediac pri ohni sme pracovali, spievali a otvárali  si duše v nekonečných rozhovoroch o všetkom. Po skončení “nekonečna” sme si potom vyťahovali steblá trávy odvšadiaľ a jej vôňa nás neopúšťala. Takže sme pri následnom nočnom kúpaní v horskom potoku nepoužívali nič okrem vody a tak nás obvykle čerstvých našlo svitanie… Chytali sme  prvú rosu a navliekali sme ju na steblá trávy. Čakal náš ďalší  ľaliovozlatohlavý deň. Začalo kosenie- a tu už by sme mohli stále čítať od začiatku dookola, 10 krát, lebo obvykle sme to dokázali dať 10 dní, než sme odpadli domov na tri dni spať. :) Fotka vznikla poobede, keď sme pílili drevo do kotlanky. Je resne ako sme sa vtedy cítili- no pamätám si ju pre niečo celkom iné.

V ten večer prišla zmena idylky-začalo liať ako z kanvy. Uchýlili sme sa do poľnej kuchyne/ ja som ju mala na starosti/ a za klepania dažďových kvapiek /ba orchestrálneho udierania prietrže/ležali zakuklení v spacákoch. Búrka burácala, no ja som aj tak počula každé jeho slovo- keď máte uši iba pre niekoho, je to tak.

Zrazu plachta polňáku preliačila a systémom čistej prírodnej sprchy spustila do kuchynky všetku svoju nasporenú vodu… Dušanov spacák mal plný zásah.. Nasmiali sme sa ako strelení, než sa nám podarilo obom zmestiť do mojej “kukly”- a hoci lialo ako z konvy až do rána, prisahám, že som videla hviezdy.

Hriali ma na tele aj na duši a vyspala som sa ako v obláčiku- hoci sme opäť raz prekecali celú noc.

A tak je to dodnes -vždy pri ňom vidím hviezdy- a splnia mi každé želanie.

Prajem Vám všetkým také ľudské teplo a hviezdy, čo sa dajú vidieť aj vo dne aj v búrkach… Zažnite si ich v zážitkoch a rozhovoroch, v spoločnom čase aj nečase a vedzte, že tam sú. Presne ako tie na oblohe- sú tam a žiaria, či ich práve vidíme, alebo nie. Po ich zažití stačí totiž , že viem, že tam sú. Prajem nám všetkým krásne dni plné tých pravých vzťahov a stretnutí.. A nech ich vieme cítiť a oceniť.

Ďakujem, Duško.

Ľuba.

You may also like...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *