Podaj ďalej II

Naučila som sa vo svojom živote zachytávať čoraz viac každodenným malých zázrakov. Je to, akoby som ich priťahovala- čo potvrdzuje, že to, na čo sa v živote sústredíme, začne narastať. :) Už som si zvykla, že som súčasťou “neuveriteľných” príbehov, no dnes sa mi po prvý raz stalo, že som zachytila dlhšie “vlákno” toho, ako sa dobré skutky posúvajú a naozaj ma to prekvapilo. Dobré činy neostávajú osamotené, oni sa niekde prepájajú a tvoria veľkú, žiarivú sieť. Kúsok z nej:

Stojím v obchode pri pokladni. Predo mnou pani, ktorá zúfalým pohľadom zachytí, že pod “fľaškou” Sanitolu, ktorý kupuje, sa zväčšuje mláka. Nadvihne ho a- katastrofa má oveľa väčší rozmer, ako sa zdalo- zrovna sa pohne pás a rozmaže kalužu úctyhodných rozmerov. Pani rýchlo nadvihuje pečivo v sáčku-  dezinfekcia je aj pod ním, pod nákupom, jedlom, všade… Pani jednou rukou drží “fľašku”, druhou rýchlo vyberá vreckovky, pridávam sa ku nej a ponúkam jej servítky a pomoc. Usmeje sa a zvláda to za pomoci cca 10 roč.dcéry, ktorá tam stojí tiež. Ešte nie sme na rade, platí pán pred ňou. Pani pozorne vyutiera fľašku, položí ju na zem a začne čistiť pás.

-Kašlite na to! To predsa nie je vaša povinnosť! – ozve sa zozadu starší pán.

Pani na neho iba prekvapene mrkne a než niečo povie, ozve sa jej dcéra-

-Moja mama vždy napráva svoje chyby. Volá sa to zodpovednosť a učí to aj mňa.

Pán stíchne. No keď vidí, ako pani drží Sanitol a chystá sa ho zaplatiť, nedá mu to a poznamená (tentokrát už to pani nepočuje, je ku nemu chrbtom a venuje sa čisteniu pásu).

– Ja by som to hodil sem medzi ostatný tovar! Nech sa o to postarajú…to je predsa ich problém, keď im to tečie! A pozrite koľko je tu naflákaných vecí, ktoré si niekto vzal a potom si to rozmyslel. To sa tu stratí, úplne v pohode…

Malej to nedá- Ále ujo, veď tam by to vytieklo na ostatné jedlo. A oni nevedia, že to tečie… Ale my áno!

– No aj tak, treba to tam hodiť a tváriť sa, že neviem, kto to tam dal. Aby si to nemusela zaplatiť!

Teraz už pozerá dievča celkom nechápavo a spýta sa: – Vy by ste klamali? A prečo?

Pán mávne rukou, malá odkráča od pokladne, pani platí nákup aj Sanitol a predavačke povie-

-Prepáčte, prosím, vytieklo mi to, ale utrela som to. Chcela som vedieť, ako to vonia a otvorila som fľašu, no zrejme som ju nezatiahla celkom a ako som ju naležato položila, tak vytiekla. Tak sme Vám trochu vydezinfikovali ten pás.

Pán si ťuká na čelo, pokladníčka ďakuje a ja potešene sledujem, že zatiaľčo sa oni rozprávajú, dievčatko pri vedľajšej pokladni zbiera zemiaky, ktoré sa vysypali po zemi pani s barlou. Tá  poďakuje celkom svojsky- pusou na líce a vraví, že ohnúť sa je  nad jej sily. Ja v duchu tlieskam maminke aj dcére. Úžasné sledovať, ako mama, ktorá “učí dcéru zodpovednosti”  dosiahla niečo nádherné- to dieťa je zodpovedné nielen za seba a svoje chyby, ale zahrnulo do toho aj okolie- vie vidieť, že dakto iný niečo nedokáže a tak preberie zodpovednosť a pomáha.

Z obchodu vychádzam s pani s barlou a rozprávame sa o tom, aké to pre ňu bolo úžasné. Prichádzame na zastávku, z ktorej sa práve chystá odísť autobus. Pobehnem od pani pár krokov a zamávam. Na moje prekvapenie šofér otvorí predné dvere a ja pomôžem pani nastúpiť. Poďakujeme vodičovi, cestou sa  príjemne rozprávame. Pani vystupuje na zastávke, kde ja prestupujem. Chcem jej pomôcť k dverám pri vodičovi- tam to máme najbližšie. No ona na moje prekvapenie chce ísť o dvere ďalej.

Zdvihnem obočie, ona pochopí otázku a povie:

– Vy ste si nevšili, keď sme ďakovali tomu vodičovi, ako mu bola zima? Zapínal si vestu a ledva čakal, aby zavrel dvere, nech má teplejšie. On tam má  len takú sklenenú stienku, cez ktorú mu prievan z dverí nerobí dobre. Tak sa mu chcem oplatiť za dobrotu a radšej dám tých pár krokov  viac, aby bol ten milý človek v pohode.

Žasnem.

A uvedomujem si vlákno toho, ako sme si podávali dobro ďalej-

Najskôr pani zodpovedná sama za seba pomohla jednoducho tým, že neublížila ( nenarobila paseku pokladníčke, obchodníčke atd.),dala štafetu dcére, ktorú učila zodpovednosti. Potom jej dcéra, posunula štafetu na vyšší level- zachytila potrebu pomoci starej dáme a bez zaváhania priskočila- to je spoluzodpovednosť za svet, v ktorom žijeme a aký ho chceme mať- podala štafetu starkej. Potom vodič, ktorý nám doslova “otvoril dvere” (neviem, od koho dostal štafetu :) sieť drobných dobrých činov má veľké rozmery) a potom zase starká, ktorá uzavrela kruh štafety tým, že sa mu oplatila pozornosťou…

Možno sa to zdá byť málo, no mne to prináša jednoduché poznanie:

Ak chceš pomôcť šíriť dobro v tomto svete, je to jednoduché:

– Buď zodpovedný za seba aj svoje (vý)činy

-Pomôž vždy, keď je to treba a môžeš (životy iných sa nás týkajú)

– Buď empatický. Malá pozornosť, o ktorej ten, komu ju venuješ, ani nemusí vedieť, robí deň krajším nielen tebe, ale aj jemu. A možno aj niekomu, kto ju zachytil.

Svet je plný malých každodenných zázrakov. Ja viem, že aj všetkého toho ostatného, v čom sa strácajú. No želám nám všetkým, aby sme sa dokázali na ne zamerať, vidieť ich a potom aj tvoriť.

Krásne dni plné mikrozázrakov a dobra, ktoré sa podáva ďalej aj cez vás, prajem nám všetkým. Ja štafetu podávam ďalej zachytením toho, čo som zažila. Kto sa pridá?

Ľuba

 

 

 

 

 

You may also like...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *