Podaj ďalej II

Naučila som sa vo svojom živote zachytávať čoraz viac každodenným malých zázrakov. Je to, akoby som ich priťahovala- čo potvrdzuje, že to, na čo sa v živote sústredíme, začne narastať. :) Už som si zvykla, že som súčasťou “neuveriteľných” príbehov, no dnes sa mi po prvý raz stalo, že som zachytila dlhšie “vlákno” toho, ako sa dobré skutky posúvajú a naozaj ma to prekvapilo. Dobré činy neostávajú osamotené, oni sa niekde prepájajú a tvoria veľkú, žiarivú sieť. Kúsok z nej:

Stojím v obchode pri pokladni. Predo mnou pani, ktorá zúfalým pohľadom zachytí, že pod “fľaškou” Sanitolu, ktorý kupuje, sa zväčšuje mláka. Nadvihne ho a- katastrofa má oveľa väčší rozmer, ako sa zdalo- zrovna sa pohne pás a rozmaže kalužu úctyhodných rozmerov. Pani rýchlo nadvihuje pečivo v sáčku-  dezinfekcia je aj pod ním, pod nákupom, jedlom, všade… Pani jednou rukou drží “fľašku”, druhou rýchlo vyberá vreckovky, pridávam sa ku nej a ponúkam jej servítky a pomoc. Usmeje sa a zvláda to za pomoci cca 10 roč.dcéry, ktorá tam stojí tiež. Ešte nie sme na rade, platí pán pred ňou. Pani pozorne vyutiera fľašku, položí ju na zem a začne čistiť pás.

-Kašlite na to! To predsa nie je vaša povinnosť! – ozve sa zozadu starší pán.

Pani na neho iba prekvapene mrkne a než niečo povie, ozve sa jej dcéra-

-Moja mama vždy napráva svoje chyby. Volá sa to zodpovednosť a učí to aj mňa.

Pán stíchne. No keď vidí, ako pani drží Sanitol a chystá sa ho zaplatiť, nedá mu to a poznamená (tentokrát už to pani nepočuje, je ku nemu chrbtom a venuje sa čisteniu pásu).

– Ja by som to hodil sem medzi ostatný tovar! Nech sa o to postarajú…to je predsa ich problém, keď im to tečie! A pozrite koľko je tu naflákaných vecí, ktoré si niekto vzal a potom si to rozmyslel. To sa tu stratí, úplne v pohode…

Malej to nedá- Ále ujo, veď tam by to vytieklo na ostatné jedlo. A oni nevedia, že to tečie… Ale my áno!

– No aj tak, treba to tam hodiť a tváriť sa, že neviem, kto to tam dal. Aby si to nemusela zaplatiť!

Teraz už pozerá dievča celkom nechápavo a spýta sa: – Vy by ste klamali? A prečo?

Pán mávne rukou, malá odkráča od pokladne, pani platí nákup aj Sanitol a predavačke povie-

-Prepáčte, prosím, vytieklo mi to, ale utrela som to. Chcela som vedieť, ako to vonia a otvorila som fľašu, no zrejme som ju nezatiahla celkom a ako som ju naležato položila, tak vytiekla. Tak sme Vám trochu vydezinfikovali ten pás.

Pán si ťuká na čelo, pokladníčka ďakuje a ja potešene sledujem, že zatiaľčo sa oni rozprávajú, dievčatko pri vedľajšej pokladni zbiera zemiaky, ktoré sa vysypali po zemi pani s barlou. Tá  poďakuje celkom svojsky- pusou na líce a vraví, že ohnúť sa je  nad jej sily. Ja v duchu tlieskam maminke aj dcére. Úžasné sledovať, ako mama, ktorá “učí dcéru zodpovednosti”  dosiahla niečo nádherné- to dieťa je zodpovedné nielen za seba a svoje chyby, ale zahrnulo do toho aj okolie- vie vidieť, že dakto iný niečo nedokáže a tak preberie zodpovednosť a pomáha.

Z obchodu vychádzam s pani s barlou a rozprávame sa o tom, aké to pre ňu bolo úžasné. Prichádzame na zastávku, z ktorej sa práve chystá odísť autobus. Pobehnem od pani pár krokov a zamávam. Na moje prekvapenie šofér otvorí predné dvere a ja pomôžem pani nastúpiť. Poďakujeme vodičovi, cestou sa  príjemne rozprávame. Pani vystupuje na zastávke, kde ja prestupujem. Chcem jej pomôcť k dverám pri vodičovi- tam to máme najbližšie. No ona na moje prekvapenie chce ísť o dvere ďalej.

Zdvihnem obočie, ona pochopí otázku a povie:

– Vy ste si nevšili, keď sme ďakovali tomu vodičovi, ako mu bola zima? Zapínal si vestu a ledva čakal, aby zavrel dvere, nech má teplejšie. On tam má  len takú sklenenú stienku, cez ktorú mu prievan z dverí nerobí dobre. Tak sa mu chcem oplatiť za dobrotu a radšej dám tých pár krokov  viac, aby bol ten milý človek v pohode.

Žasnem.

A uvedomujem si vlákno toho, ako sme si podávali dobro ďalej-

Najskôr pani zodpovedná sama za seba pomohla jednoducho tým, že neublížila ( nenarobila paseku pokladníčke, obchodníčke atd.),dala štafetu dcére, ktorú učila zodpovednosti. Potom jej dcéra, posunula štafetu na vyšší level- zachytila potrebu pomoci starej dáme a bez zaváhania priskočila- to je spoluzodpovednosť za svet, v ktorom žijeme a aký ho chceme mať- podala štafetu starkej. Potom vodič, ktorý nám doslova “otvoril dvere” (neviem, od koho dostal štafetu :) sieť drobných dobrých činov má veľké rozmery) a potom zase starká, ktorá uzavrela kruh štafety tým, že sa mu oplatila pozornosťou…

Možno sa to zdá byť málo, no mne to prináša jednoduché poznanie:

Ak chceš pomôcť šíriť dobro v tomto svete, je to jednoduché:

– Buď zodpovedný za seba aj svoje (vý)činy

-Pomôž vždy, keď je to treba a môžeš (životy iných sa nás týkajú)

– Buď empatický. Malá pozornosť, o ktorej ten, komu ju venuješ, ani nemusí vedieť, robí deň krajším nielen tebe, ale aj jemu. A možno aj niekomu, kto ju zachytil.

Svet je plný malých každodenných zázrakov. Ja viem, že aj všetkého toho ostatného, v čom sa strácajú. No želám nám všetkým, aby sme sa dokázali na ne zamerať, vidieť ich a potom aj tvoriť.

Krásne dni plné mikrozázrakov a dobra, ktoré sa podáva ďalej aj cez vás, prajem nám všetkým. Ja štafetu podávam ďalej zachytením toho, čo som zažila. Kto sa pridá?

Ľuba

 

 

 

 

 

Mohlo by sa Vám tiež páčiť...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *