Vidiek. :-) Idem rýchlo ráno do malého miestneho obchodíku, dokúpiť drobnosti, aj podporiť miestnych. Vojdem. Predo mnou je pani, ktorá má zjavne mentálny handikep a podáva obchodníčke lístok. Ona sa na ňu usmeje, vyjde spoza pultíku, zoberie dve veci z lístku, naúčtuje ich, podá „dospelému dieťaťu“, ktoré sa usmieva. Vezme jej z ruky také malé vrecúško s peniazmi, odráta, vydá a vráti. Na lístok s nákupom niečo pripíše a vyprevadí zákazníčku.
Sledujem s údivom …to pokojné, láskavé jednanie. Žena bola staršia ako ja.
Obchodníčka sa usmeje a povie: Prepáč, vždy jej tam píšem pár slov a pozdrav pre jej mamu.
-??? Mamu?
– No, veď vidíš, aká je. Má za sebou ťažký život a ani o tom nevie. Mama sa o ňu starala, lebo po nejakom detskom úraze a ochorení ostala takáto- nerozpráva, nemyslí jej to dobre… No mama už má cez 80 a nevládze chodiť. Tak sa ona naučila prísť sem a späť, keď ju mama pošle. Ostatné vybavím ja. A pripíšem vždy pár slov, nech je v spojení so svetom. Nikoho iného nemajú… Raz týždenne im základné potraviny hodím autom domov, keď idem na tovar… a sem už chodí len na prechádzku, pre drobnosti, dobré slovo, úsmev a spojenie so svetom…
Vnímam tú úctu k človeku, ktorého bieda by ju zaujímať nemusela. Usmejem sa a vypýtam si chlieb, na ktorý som úplne zabudla.
-Prepáč, už nie je. -povie mi.
Pozerám na poličku za ňou, kde je pár voňavých pecňov…
-???
-Tie nie sú na predaj.- , povie s úsmevom.
– Tak to sú v dnešnej dobe absolútne unikátne. Dnes je predsa všetko na predaj. O to viac by ma zaujímalo, aká je ich cena a čo mám urobiť preto, aby som z nich jeden dostala, keď sú také vzácne, že sú nepredajné. – poviem s úsmevom.
Pozrie sa na mňa, či to myslím vážne. Keď vidí, že áno, odpovie:
– Musela by si byť niekým, kto chlieb naozaj potrebuje. -povie
-No, to som presne ja,- poteším sa – Prišli sme s deťmi na víkend a všetok, čo sme si priniesli, sme zjedli na raňajky. Ste tu jediný obchodík, do mesta je ďaleko, celý víkend bude všetko zavreté. No a k večernej opekačke ho budeme potrebovať. Vlastne možno už aj teraz ten pocit, že práve nemáme žiaden, spúšťa u mňa obrovskú chuť na tie voňavé pecníky.
No ona nič. Neotáča sa a chlieb mi nepodáva. Uvažujem, ako ju presvedčiť, že som tá pravá. Naozaj ho potrebujem.. A presne vtedy, ako na zavolanie, vstúpi dnu pán, ktorý dostane jeden peceň. A ja to pochopím. Okamžite.
Nemusím pána opisovať… ani by som si nevedela rady so slovami. No každý , kto je aspoň trošku empatický, zavníma rozdiel, keď napíšem, čo mi zrazu došlo: Okamžité uvedomenie: Ja som chlieb chcela. On ho potreboval. Bol hladný.
Zaplaví ma hanba, súcit, radosť aj vďaka zároveň.
Nabudúce, keď vstúpim do akéhokoľvek obchodu, tento zážitok vo mne spustí úžasnú zbraň proti reklamám a kampaniam celého sveta: než niečo položím do košíka, zamyslím sa, či to POTREBUJEM. Alebo NAOZAJ chcem, či je to chcenie naozaj MOJE, alebo len získané a či som to ja, čo som sa ROZHODLA dopriať si to, proste aká je moja motivácia.
Ako sa stalo, že kupujeme kopu hlúpostí, ktoré ani nepotrebujeme a nakoniec musíme riešiť, čo s nimi? Ako zistíme, čo naozaj potrebujeme? Ako to rozlíšime? Ostal nám ešte taký cit?
Lebo sú veci, ktoré nie sú na predaj. Napríklad chlieb, pri ktorého kúpe sa ťa obchodník opýta, či ho naozaj potrebuješ…
A tak sa stalo, že dnes zase raz s radosťou zamiesime na chlieb, ako zvykneme.
A ja si uvedomím svoju vďačnosť nielen za život, ktorý mám, ale aj za to, že dnes som sa tešila zo situácie, ktorá spôsobila moje čakanie a že som sa potešila, že chlieb, ktorý majú, nielenže nie je pre mňa, ale nie je ani na predaj. :-) Pretože čaká na niekoho, kto ho naozaj potrebuje. na niekoho, komu utíši hlad. A komu ho nechala obchodníčka, ktorá takto odkladá časť základných potravín vždy.
Pretože pozná osobne tých, ktorí… a pretože je taká, aká je a pre niekoho je každodenným chlebom jej dobrota.
Prajem nám, aby sme vždy vedeli spoznať, čo naozaj potrebujeme. ˇAby sme sa nemuseli čudovať a uvažovať, čo s tým budeme robiť, keď to dostaneme.
Ľuba