Sedím skoro ráno v MHD. Vonku je ešte tma, ale dnu žiari malé štebotavé slniečko. Sedí priamo predo mnou, má asi tak 3-4 roky (uvažujem, kde tie deti tak skoro ráno berú toľko energie) a plánuje, čo všetko dnes v škôlke a po nej bude robiť.
Vtom ju maminka preruší, povie, že ona už musí vystúpiť, že sú pri jej práci, zdvihne sa, pobozká malú a popraje jej peknú cestu a fajn deň v škôlke. Postaví sa ku dverám, vzdušný bozk a vystúpi. Stuhne mi krv v žilách, no dieťatko spokojne hojdá nôžkami rozpráva o svojich plánoch, máva a mama je fuč… Zvažujem, čo urobím, rozhodnem sa- idem si presadnúť k malej, že ju odprevadím a do práce dobehnem tak tesne…teda ak je jej škôlka niekde nablízku, uvažujem- tento autobus má po konečnú už len cca 8 zastávok, musí to byť niekde tu!! Postavím sa a idem si ku nej presadnúť. Búri sa vo mne krv a v duchu si predstavujem Matildu od Roalda Dahla… Ako môže niekto nechať takéto malinké dievčatenko, čo ako je šikovné, iba na seba samé?
V tom okamihu ma obehne staršia dáma a prisadne si k dieťaťu. Ostanem stáť.
-Prepáč, zarozprávala som s vo dverách, stretla som susedku, tiež ide dnes týmto autobusom,-ale vystupuje hneď na ďalšej zastávke, tak som ju chcela aspoň pozdraviť-povie a už j si berie malú na kolená.
Vysvitne, že je to starká malej a že sa tak ráno striedajú s mamou už dva mesiace, lebo … skrátka v Ba je problém so škôlkou, nevzali ju v mieste bydliska a pár zastávok od maminej práce dieťa vzali, lebo (to som celkom nepochopila- dali trvalý pobyt malej u babičky).. no ale mama ju tam nestíha voziť, má byť totiž o 6.45 v práci a tak babička, ktorá býva tam blízko, každé ráno takto pomáha, lebo ona v práci začína až neskôr…
…
Kým mi to rozprávala, naozaj som uvažovala, čo mi chcel povedať tento zážitok povedať. Zrejme mi bežali na čele titulky toho, na čo myslím, lebo babička hneď dodala:
– Keď sa malá narodila, chcela som veľmi byť s ňou. No nemohla som. Najskôr mi zomrel manžel a potom -skrátka- ochorela som a musela sa liečiť. Modlila som sa, aby som bola zdravá, nech si ešte vychutnám vzťah s vnučkou. Keď sa mi podarilo vyzdravieť, bola som rada, že mi podržali miesto v práci. Neverili by ste, ako vás choroba finančne vyčerpá. Aj preto som nastúpila a s dcérou a malou bola len cez víkendy. A tak som sa začala modliť, aby sme spolu mohli byť každý deň. No a niekto tam hore ma má rád a aj toto želanie mi splnil. Celkom inak, ako som očakávala… ale sme spolu! Viete, je to náročné, vstávať skoro ráno, bežať na autobus , zaviesť ju do škôlky, potom ísť do svojej práce a celý deň robiť, ale pre mňa je to dar. Môžem denne vidieť, ako moja jediná vnučka rastie, každý deň ju pohladkať, mať na kolenách, rozprávať sa cestou, počuť jej plány ,stráviť spolu krásnu rannú hodinku…To by som popri práci inak stíhala len cez víkendy. Pestujeme si spolu krásny vzťah, vychutnávame si ho. Je to úžasné.
S láskou sa pozrie na malú a už sa venuje len jej. Vystúpia o zastávku skôr, ako ja. A ja premýšľam, ako to na tom svete chodí, že je nádherné, ako dostávame dary, o ktoré prosíme a ako sa nám plnia želania… Ale oveľa viac vo mne rezonuje otázka, či tak akosi vieme prosiť o tie správne veci…
A nad tým, aké nesmierne dôležité je vedieť svoje ozajstné želanie poznať a svoju prosbu naozaj presne definovať. Aby sme svoj život s blízkymi nakoniec netrávili iba tak- cestou v dennom kolotoči.
Ale aby sme si ich mohli budovať a vychutnávať v plnej paráde, v plnom zdraví a vedome, s radosťou a nadšením, ako chlieb náš každodenný.
Prajem nám tie správne želania a ten správny spôsob ich naplnenia.
Ľuba