Ako sa v živote stať tým, kým som

Nenechajte si nahovoriť, že ste niekto iný. Buďte proste sami sebou. Všetci ostatní sú už aj tak obsadení.

Stojím v chodbe starého domu,  kam ma pozvala naša dedinská susedka. Je to sedemdesiatnička. Nečakane ukazuje, čo jej visí na stenách. Krajinky, hrad Devín, hrad Trenčín, kytica – olejomaľby na plátne. Sú to slušne namaľované obrazy, no keďže som sa pohybovala medzi výtvarníkmi, viem, že sa jedná o „peknú školácku maľbu“.  Pochválim ich, poviem presne , čo si myslím, že sú evidentne namaľované s láskou a celkom dobré. Sú realistické, hrady spoznávam, na kytici je pekne zachytené svetlo aj detaily na lupienkoch.

„Všetky som maľovala ja… “ povie so zasneným úsmevom. Prekvapene na ňu pozriem. Žena, ktorá denne obrába „roľu“, kúri doma v kachliach, prehodí s nami vždy pár láskavých slov, podáva nám cez plot kvety, alebo si vymieňame trochu úrody. Úprimne, vôbec si neviem predstaviť, že drží v upracovanej dlani štetec…

„Keď som skončila základku, chcela som ísť na umeleckú školu. Maľovanie a kreslenie boli moja vášeň. Nikdy ma to mimo školy nikto neučil, nemohli sme si to dovoliť. No triedny vravel, že mám talent a že by som mohla , keď budem usilovná, byť akademická maliarka. Chcela som to ako nič v živote. Každú voľnú chvíľu, keď sme nerobili vo vinohrade či v dome, som maľovala, kreslila som aj do prachu na ceste nohami… Ceruzkami, pastelkami alebo len tak, v duchu, v predstave, som maľovala všetko, čo som videla- svet ako maľbu. No otec rozhodol inak. Kresliť si vraj môžem vo voľnom čase, že je to pekná zábavka, ale na chleba mi to nezarobí. A tak som sa vyučila za opravárku tranzistorových rádií. Bol to ten najmodernejší odbor, ktorý vtedy existoval. Všetci boli na mňa hrdí… Je mi teraz do smiechu aj do plaču, keď si na to pomyslím. Koľko rádií som v živote opravila, čo myslíš? Ten najmodernejší odbor odfrčal tak rýchlo… A ja som celý život drela vo vinohrade. “ Pozrie si do dlaní a na obrazy. „Mohla som byť akademická maliarka.  Miesto toho som dedinská žena, ktorá vie sadiť a rozmnožovať  ruže, vyčarovať zo semienok priesady a potom sa o ne starať na poli, obstarať vinohrad… Všetko to mám rada, no už roky nemaľujem. Nevládzem a nemám ani farby, ani za čo si ich kúpiť. Lebo to najmodernejšie remeslo, na ktoré sme boli takí hrdí, si už dnes nikto ani nepamätá. Našťastie príroda maľuje celý svet, ja pozorujem, ako to robí, som toho súčasťou a občas si predstavujem, ako by som to namaľovala ja… “

Ten príbeh mi znie v duši veľmi dlho. Vlastne vždy, keď sa ma moje deti pýtajú, čo si myslím, že by v živote mali byť. „Myslím, že predovšetkým by ste mali byť sami sebou.“ Odpovedám im. „A to sa ako robí? “ „Hm. Myslím, že nejestvuje presný návod. Niektorí sami seba objavujú aj v neskorej dospelosti.“ poviem a myslím pritom na Helenku, ktorá od malička vedela, kým je a kým chce byť. No napriek tomu… „ Tak ja sa začnem objavovať už teraz, aby mi to netrvalo tak dlho! “povie Hanka. „Aj ja.“ povie Julka. „ A čo keď po čase zmením názor a budem chcieť byť niekým iným? “ Zmyslím sa, je to naozaj ťažké. Čo povedať deťom, aby vedeli, že môžu byť v živote kým chcú, aby mohli svojou cestou prechádzať s objaviteľským nadšením nad  vlastnými premenami a pritom vedeli, že sú to stále oni, akokoľvek sa rozhodnú, čokoľvek urobia… A tak im poviem: „Zdám sa vám v živote stále rovnaká? Že robím stále rovnako rovnaké veci?“ „Nie, ale stále sa môžeme na niečo v tebe spoľahnúť a stále vieme, že si to ty.“ Zaplesám. Presne v to som dúfala a tak pridám svoj obľúbený citát: „Vidíte, presne takto to cítim aj ja. Buďte proste sami sebou. Všetci ostatní sú už aj tak obsadení.“

A v duchu si dávam dva sľuby: 1. je ľahký: raz zoženiem a prinesiem susedke plátno a farby. A namaľujem si obraz ako pripomienku sľubu č.2: svoje deti budem na ich ceste životom sprevádzať. Nikdy ich po nej nebudem viesť, ani im v nej nebudem stáť.  Tak mi pánboh pomáhaj.

Ľuba

You may also like...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *