Vraciam sa zo sobotňajšieho trhu a po lícach sa mi kotúľajú slzy. Slzy, ktoré by som dopriala každému. Ani ich neviem pomenovať a neviem, či sa dajú vysvetliť. Dojatie, nadšenie, prekvapenie a obrovská vďačnosť. Snažím sa manželovi vysvetliť, čo sa stalo.
Prechádzala som cez trh a nakupovala. Je to tam iné, ako bývalo- obrovské množstvo stánkov, ktoré majú ovocie a zeleninku z veľkoskladov. No keď sa človek zorientuje, časom si nájde „svojho“ farmára a tieto megastánky úspešne obchádza (ak teda chce niečo „domáce“). Keďže chodievame na trh často a dlho, je to taký príjemný „rituál“- človek sa porozpráva s tými svojimi farmármi, nakúpi, rozlúči sa. Obojstranná radosť.
Dnes, bokom od všetkých , stál starší pán. Videla som ho po prvý raz v živote. Pred sebou mal stolíček, na ňom pár strapcov hrozna. Cenovka hlásila 0,80€ /1 kg. Pre hrozne stála kuchynská váha.
– Dobrý deň,aké je to hrozienko?
– Také obyčajné, naše. Nie je veľmi sladké, ale my ho máme radi. Sadil ho ešte otec môjho otca… A tešíme sa mu dodnes.
-Jééj, tak si z neho prosím kilo. – povedala som a vybrala som si do dlane 80 centov.
Starký sa usmial a podal mi vrecúško, nech si sama vyberiem. Naložila som si a podala mu vrecúško. Vzal ho do vráskavých dlaní tak jemne, akoby držal poklad. Rovnako úctivo ho položil na váhu. Ukázala 720, do kila ešte chýbalo.
– Ďakujem, to je dobré, povedala som a podávala mu 80 centov. Išiel mi vydať.
-Nie, to je dobré,- povedala som a s úsmevom odmietla výdavok. -Ďakujem.
Starký na mňa pozrel a miesto toho, aby mi vrecúško podal, začal doňo rozvážne, úctivo dokladať, sledujúc váhu.
Vybavilo sa mi, ako mi ostatní trhovníci vždy vravia, že mi doložia/vydajú, lebo musia byť čestní, aby som prišla aj nabudúce. Smejem sa a vravím to starkému. Ten prekvapene zdvihne oči a povie:
-To vážne?
Prikývnem a dodám, že s radosťou od neho kúpim hrozno kedykoľvek, stačí mi, že vidím, s akou láskou a úctou s ním zaobchádza. To je pre mňa dôležitejšie, ako to, či dostál svojej cene.
Pri tých slovách akoby na chvíľu zamrzol. Potom prehovorí.
– Viete, asi by som nebol dobrý trhovník. Mne nejde o to, aby ste prišla aj nabudúce. Je to skôr o tom, čo ste povedala: dostáť svojej cene. Nie v €-urách, tá je iba vonkajšia, môžem ju stanoviť aj meniť. Ja vám to hrozno dokladám, pretože som čestný sám k sebe. Vždy. Nie pre druhých, nie pre obchod, ale preto, že keby som to neurobil, nedokázal by som sa pozrieť sám na seba. Presne, ako ste povedali- nedostál by som svojej cene. A to je niečo, čo je pre mňa v živote tak dôležité, že si neviem predstaviť, ako by som to uniesol.
Povedal a podal mi do ruky vrecúško plné voňavého hrozna. Bolo ho trošku viac ako kilo. O máličko. A hoci bolo kyslasté, niekde okolo srdca aj v ústach som mala sladko, sladúčko.
Nedokázala som mu na to nič povedať. Po lícach sa mi kotúľali slzy – dojatia, radosti , vďačnosti… Stretla som Človeka.
Čokoľvek v novinách píšu, čokoľvek nás zasýpa zo správ, svet je predsa len plný skvelých ľudí. A ja som dnes mala tú česť stretnúť niekoho, kto je čestný, láskavý a pravdivý- len tak, sám zo seba, lebo je mu to prirodzené. Nie pre vonkajší prospech, nie pre čokoľvek na svete, ale proste preto, aby sám pred sebou dostál svojej cene.
Domov si nesiem úžasné hrozno- skrýva v sebe srdce. :) Nielen jedno- srdce viacerých generácií- všetkých tých, s ktorými tento starký žil tak, že sa naučil to, čo im bolo v živote najcennejšie- byť sám k sebe čestný a poctivý.
A to sa zadalo, že osobná česť je témou stredovekých rytierov. :) . Našťastie nie. Po svete behá mnoho ozajstných rytierov a ja som mala dnes tú česť stretnúť jedného z nich.
Veľa krásnych stretnutí a aby sme vedeli vždy poznať a dostáť svojej cene prajem nám všetkým
Ľuba