fbpx

Stoj, miláčik. Čakáme na zeleného panáčika

Miletička, práve teraz.

Prichádzam k prechodom, nikde ani auto. Zdvihnem nohu, že vykročím. Malé chlapča, čo tam stojí s maminkou, ju okamžite zdvihne presne ako ja.

“Stoj, miláčik. Čakáme na zeleného panáčika”.


Povie mama a ukazuje rukou na semafor. Malý pozrie na semafor, na mňa a ja rýchlo prinožím a zatvárim sa ako červený panáčik. Malý to zopakuje.
Zozadu prichádzajú dvaja mladíci s batohmi. Jeden vykročí zboku rovnako ako predtým ja. Druhý ho zozadu potiahne za batoh späť. Ten sa prekvapene zvrtne:

“Čo robíš???”

“Učíme malého prechádzať cez prechod”. – šepne ten, čo ho stiahol a žmurkne na mňa. Obaja zahrajú takých istých panáčikov v pozore, ako ja.
Vznikne reťazová reakcia – za chrbtom mamy so synčekom stojí pred prázdnou cestou na červenú takmer 10 ľudí.
Zrazu mama, ktorá si nič nevšimla, lebo sústredene pozerala na semafor, povie:
“Aha, zelený panáčik, teraz môžme ísť. “
A celá naša perepúť sa vydá cez tri po sebe nasledujúce prechody pekne za chlapcom na zelenú.

Mama so synom pokračujú v ceste, chalanom ujde autobus MHD, starkí sa čudujú, prečo sme to tam vlastne vsetci stáli pred prázdnou cestou. Čo sme to tam vyvádzali?


Ja mám slzy v očiach, lebo viem.

Odpoveď by mohla znieť – Učili sme dieťa bezpečne prechádzať cez cestu.
No v skutočnosti išlo o niečo krajšie – Súnaležitosť a empatia s mamou, ktorá ukazuje dieťaťu, ako by mal fungovať svet.

Myslím, že hoci sme si iba traja všimli, čo sa stalo (chlapec, mladík a ja), dieťa zažilo niečo cennejšie, ako len lekciu bezpečného prechádzania cez cestu.

You may also like...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *