Nakupujem. Predo mnou v rade pri pokladni stojí malé dievčatko, mama a zrejme s babkou sa rozprávajú. Starý pán pred nimi vytiahne z bundy peňaženku, ozve sa zvuk mincí padajúcich po zemi. Pán ani dámy to nezaregistrujú, no dievčatko skočí a všetky mince pozbiera. Zvrtne sa a- poťahá mamu za bundu.
Mami, mami, našla som si peniaze, AHA!
Mami sa usmeje, pán nič netuší a tak sa nahlas spýtam:
– A vieš, komu patria?
Skôr, než zarazené dieťa zareaguje, mama, presvedčená, že chcem aby dala mince pokladníčke, keby si niekto pre ne prišiel, mávne rukou:
-Ale prosím Vás, tých pár mincí nikomu chýbať nebude!
Vtedy má starý pán zaplatiť. Zmätene prezerá deravú peňaženku, vrecká na kabáte, a…
Mamičke to docvakne. Postrčí dieťa smerom k starkému s otázkou:
Stratili ste niečo?
Starký, ktorý má na pulte iba zlacnené kuracie stehno a ryžu povie s bezmocným výrazom zahanbene:
-Všetky svoje peniaze. Dve dvojeurovky , jednu päťdesiatcentovku, štyri päťcentovky a dve jedno. Dôchodok mi ešte neprišiel, ale snáď zajtra. Keď zaplatím tento obed, ostane mi 32 centov.
Mama postrčí malú so zovretou dlaňou k starkému, no dlaň neotvorí a zahundre:
-Ale mamaaaa!
Povedala si, že tých pár drobných….
Mama ju preruší
-Je všetko, čo tento pán má. To som nevedela, keď si mi ich ukázala….
Malá dá peniaze mužovi a mama ešte do jeho peňaženky vysype tú svoju.
…
Pri odchode započujem:
-Vieš zlatko, niekedy to, o čom si my myslíme, že je to nič, je pre iného všetkým, čo má. Preto som mu to moje „takmer nič“, čo mi chýbať nebude, dala. Mne nechýbajú a jemu pomôžu.
Nech žijú osvietené mamy.
Ľuba