fbpx

Zamávajme ujovi, nech má krajší deň

Zastávka MHD. Prichádza pán na invalidnom vozíčku. Ide sťažka- pomocou rúk točí kolesá a jednou nohou, ktorou ako tak hýbe, si pomáha “odrážať sa”.

-Pomôžem vám?

-Radšej nie. Mám zlomenú stúpačku, preto dokladám nohu na zem, keby ste ma potlačili, neudržím ju vo vzduchu… Zvykám si, že pomaly ďalej zájdem.
Povie s nesmelým úsmevom a už je na mieste, kde podľa jeho odhadu má pristaviť bus dvermi pre vozíčkarov. No.
Príde 68- čka (mimo trafikon) a hneď za ňu 50- tka, ktorú sme všetci čakali.

Prebehneme a tu si všimnem pána, ako sa snaží “prebehnúť “- sunie sa slimačím tempom zo všetkých síl okolo 68-čky. Chcem upozorniť šoféra, ale ten, na moje prekvapenie, bez upozornenia zaregistruje pána, otvorí už zavreté dvere, vystúpi a nielen vyklopí plošinu, ale aj mu pomôže nastúpiť- pridrží, posunie, bezpečne “zaparkujú” a už šofér vyskakuje, zaklápa plošinu…
A ja očarene sledujem, ako šofér venoval svoj čas a pomoc, hoci – nemusel.

O pár zastávok ďalej (pri Slovanete) vystúpime. Scenár pozorného šoféra sa opakuje. Rozlúčim sa s pánom na vozíku, prejdem cez cestu na dva semafory (tri plné pruhy áut a dva pre električky) a vykročím smerom k môjmu lekárovi. Prekrívam (som po operácii kolena) cca 30 metrov, keď tu sa ozve hromadné hurónske trúbenie šoférov stojacich áut. Obzriem sa.

Pán na vozíku ešte na zelenú skĺzol na prechode na cestu, no okamžite preblikla červená, on sa snaží zúfalo cúvať, no hore nábehovým briežkom smerom vzad to nevie, otočiť sa nedokáže a hluk trúbenia naberá hlasitosť futbalového štadiónu.

Zvrtnem sa, že ho dajako zachránim, no z auta na ceste, tretieho v rade pred semaforom, sa vysúka ramenatý mladý muž, s takou dynamickou chôdzou, že ju priam cítim pod nohami a ako prechádza okolo áut, trúbenie stíchne a teda všetci sledujeme. Vyzerá desivo. Skloní sa k starkému, ktorý je ešte vždy zaseknutý medzi cestou a chodníkom a bráni autám prejsť… A miesto nadávania počúva.
Zrejme sa dozvie to, čo ja predtým a – posunie zozadu kúsok vozíčkara, tak, aby sa mu zaseknutie uvoľnilo a …

Postaví sa pred autá s roztiahnutými rukami, presne ako ja, keď mi cez prechod ide 25 detí a vytvorí bariéru medzi autami, z ktorých pár už opäť trúbi a pánom. Pán slimačím tempom zo všetkých síl zvládne dva pruhy, koľajnice električky a naskočí mu zelená aj na posledný kúsok cesty.

A kým autá stoja na červenú, mladý muž sa nasúka do auta, spustí okienka a vzadu vidíme dve deti v sedačkách a ženu vpredu a pán pokojným hlasom povie:

-Zamávajme ujovi, nech má krajší deň.
A na druhej strane cesty sedí na vozíčku unavený pán, zabrzdí vozík, je v protismere ku autu, takže vidí tie nadšené malé aj veľké ruky, čo trčia zo všetkých okien auta. Zamáva im.

Na moje prekvapenie sa zhrnie ešte pár okien a rôzne ruky sa pridávajú k tejto nemej podpore človeka, ktorý to potreboval.
A potom zasvieti zelená a všetko sa zase rúti vpred.

A ja krívam ďalej a neskutočne sa teším, že som zažila človeka, ktorý zastavil komplet celý zhon rušnej križovatky, aby prejavil ľudskosť. A tie mávajúce ruky mi dávajú vieru, že sa to naučili dnes mnohé “trúby” :)

Ľuba

You may also like...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *