O poklade na dne …

Len čo sme vyšli von, deti sa rozbehli k jazierku. Celá prvá trieda- akoby ich niečo priťahovalo. Len čo sa dotkli dlaňami hladiny, jedno z nich zakričalo:

– Aha, na dne je poklad!- a fakt- ligotala sa tam minca. Začali behať dookola, skúmať, ako mincu vyloviť. Na jednej strane je to také minijazierko, že sa to zdá byť ľahké. Na druhej strane  má vďaka malej ploche všade rovnakú hĺbku- a tá zaručene presahuje dĺžku detskej paže.

Rozbehlo sa riešenie problémovej úlohy- nádhera vidieť, ako tie naše deti úžasne spolupracujú, keď im o niečo ide. Vymýšľali jeden nápad za druhým, spájali sily, rozumy, prebehla búrka nápadov, skúšky systémom pokus- omyl- nový nápad-pokus-omyl- nový nápad atd. Až vymysleli vyzlečené tričko (vyhrnuté rukávy nestačili) , palicu  a ku nej ešte jednu (niečo ako obrovské čínske paličky), záchranné držanie kamoša dvoma ďaľšími a … Minca bola na brehu! Veľké jasanie, obzeranie a pochvaľovanie, až kým si ju „lovec“ nestrčil do vačku na nohaviciach.

-Ty ju neodnesieš na recepciu? (tam nosíme všetky veci, ktoré nájdeme a nepatria nám, tam si vždy nájdu majiteľa.

• Nie! Našiel som si ju, je moja!
• Ale niekomu by mohla chýbať!
• Taká malá minca? Čo si?! Aj tak sa o ňu nikto neprihlási!
• Ale v čine mesiaca sme mali dievča, ktoré našlo päťdesiat- eurovku a dalo ju na recepciu a tam si ju našlo to nešťastné dievča, čo ju stratilo! Tak by sa to malo robiť, lebo tak je to čestné!
• Ale prosím ťa, toto nie je predsa žiaden ozajstný poklad, toto  je iba  centovka, tá nemá s čestnosťou nič spoločné, tá nikomu chýbať nebude!
• Takže čestnosť je od koľko €-ur?

Chvíľa ticha. Fíha, to je naozaj silná otázka ! Neviem, či si uvedomujú naplno jej váhu a chystám sa vstúpiť do rozhovoru , keď ma jeden chlapec predbehne.

• Ja si myslím, že možno to predsa len bol poklad, čo sa ku nám dostal.

Ticho. Pozerajú naňho všetky oči. Ako môže byť centová minca pokladom?!

• No- moja mama vraví, že občas nám pánboh pošle do cesty takú skúšku. Aby sme si mohli vyskúšať, akí sme. A kto sme. Tá minca je poklad, lebo nám pomohla vyskúšať, koľko stojí naša čestnosť. Ako v tej rozprávke. Ja by som si ju nenechal- lebo chcem byť čestný.
• A ja si zase myslím, že centy si môžem nechať, nikomu nechýbajú, mňa potešia a s čestnosťou to nemá nič spoločné.  Bola to iba hádanka, ako dostať mincu zo dna jazera!

Deti sa rozchádzajú, jeden z nich si naozaj necháva mincu vo vačku. No k chlapcovi, ktorý vravel o čestnosti, pristúpi dievčatko, chytí ho za ruku a vraví

-Mne sa veľmi páči, ako si to povedal. Aj ako  sa správaš. Lebo ja viem, že sa na teba môžem spoľahnúť vždy- v malých aj veľkých veciach- či ide o centy, alebo o niečo väčšie. A to sa mi páči- že si stále rovnako čestný.

Čo dodať? Hľadali sme poklad na dne jazera a objavili ten, čo má každý z nás na dne duše. Vlastnú česť- takú, ktorú máme sami k sebe, takú, vďaka ktorej si buď ospravedlňujeme sami v sebe vlastné konanie, alebo takú, vďaka ktorej naozaj žijeme. Každý to máme inak. No- aj celkom malé dievčatko vie veľmi presne, že keď sa vieme na seba spoľahnúť aj v maličkostiach, potom dokážeme veľké veci. :)

PS: Včera večer som nadšene zakričala : Som na dne!- na čo pribehlo moje staršie dieťa s otáznikom v očiach´- oni to totiž používajú ako slovný zvrat ´pomenovania zúfalstva a volania o pomoc. A tak nevedela, čo robiť a bežala za mnou. Ja som stála na košom so špinavým prádlom a po prvý raz po dlhej dobe  vďaka slnečným dňom som zrazu mala opraté, usušené a – NAOZAJ som videla DNO- koša na prádlo. Kto má viacej detí, vie, o akom nadšení hovorím. A v súvislosti s príbehom mi to len pripomenulo- je jedno, či sa poklad nachádza na dne jazera, na dne duše, alebo na dne koša so špinavým prádlom. treba si ho vychutnať.