fbpx

O detských želaniach

O netradičných želaniach našich detí som už písala.  :) To bolo v súvislosti s Vianocami a najkrajším listom Ježiškovi . A keďže si svoje želania plníme tak, ako prichádzajú (to je iný príbeh, no raz sa podelím), dvakrát do roka- na narodeniny a na meniny- vyvstane u nás  vždy problém, aký darček dať dieťaťu, ktoré … si želá, aby sme boli zdraví, šťastní a spolu a VIE, že je to TO NAJVIAC, čo si môže od života priať.

Blížili sa Julkine meniny. Duško- náš romantik, skvelý otec a manžel- všetko v jednom- sa na tajňáša vybral na výlet, aby na Devínskej Kobyle skontroloval kvety, ktoré chcel dať svojej dcére k meninám. Čítate správne- nie natrhať- nie priniesť- iba pozrieť, či už kvitnú- aby sme sa tam mohli vybrať a dať si navzájom ten najkrajší kvitnúci zážitok na svete (podobný, ako dostávam každročne na Deň matiek ja- plný ostrov  orchideí )- zážitok z rozkvitnutých jasencov priamo tam, kde ich je plno..

A ja si spomínam, ako to bolo pri Julkiných sviatkoch:

-Mami, prečo si mám želať veci, ktoré nepotrebujem len preto, že mám narodeniny?

-Tak si skús želať dačo, čo potrebuješ…

– Ja mám všetko, čo potrebujem- mám vás, mám kde bývať, mám čo jesť, mám babičku a dedka, skvelú kamošku, stromy, na ktoré môžem liezť´, mám čas na hranie aj objavovanie, ….

Pozerám na to dieťa a uvažujem, ako sa u nás vzalo :) Ja keď som bola ako ona, som večne po niečom túžila… A ona vidí ďalej, ako mnohí dospelí- cíti, že má bezpodmienečnú lásku, bezpečie, čas, naplnené  všetky- nielen  základné životné potreby, pohodu, objavuje, poznáva, zažíva sebarealizáciu a sebauvedomenie, vníma svoju hodnotu- a vie, že TOTO jej nemôže dať nikto a nič… Mohla by som jej ponúkať reklamné kúsky, alebo ju zmanipulovať, aby niečo chcela, len aby som si ja splnila pocit, že som OBDAROVALA svoju dcéru na jej sviatok. No…

Ak sa každodenne cítime byť obdarovaní sami sebou a navzájom, tým, že tu sme, že ŽIJEME …. tak nahrádzať niečo také čímkoľvek iným by bol veľký omyl. A tak , majúc na pamäti našu poslednú dvojhodinovú prechádzku po obchodoch, kedy Julia dostala od ocka “divokú kartu” na čokoľvek, čo bude z obchodu chcieť a ona ju nakoniec vrátila zo slovami, že v obchode sa nenachádza nič, čo by  mohla potrebovať… kladiem svojej dcére obligátnu otázku:

-Julinka, čo si želáš na svoje meniny?  – a čakám.

Dieťa sa zamyslí, vie, že včera ocko objavil na Devínkskej Kobyle, že biblický horiaci krík už kvitne. Poslednú dobu si číta veľa z histórie a miluje biblické príbehy a tak ju jasenec zaujíma. Čakám, čo bude.

– Ja by som si ku svojim meninám želala vidieť západ slnka z Devínskej Kobyly, keď je vzduch presýtený vôňou biblického horiaceho kríka. Želám si zažiť to s celou mojou rodinou.

Takže predsa! Predsa má želanie! Jupííí :), poteším sa a uvedomím si, čo nás to bude stáť- musím prekonať svoju lenivosť :) , Duško zbalí ruksak s pitím, piknikovou dekou a jabĺčkami na cestu, staršia sestra prekoná svoj odpor k lezeniu hore kopcom :) a – vyrážame.

Hneď na začiatku sa všetci vyzujeme a užívame si všetko, čo nám krajina ponúka. Júlii k meninám vietor vystlal cestu lupienkami kvetov- najskôr šalvií, potom z divých ruží a nakoniec voňajúci agát. Výlet hodný víly.  Jasenec vonia s prichádzajúcim večerom stále viac. Cez časti na svojich listoch uvoľňuje zo zásobníkov silice, ktoré sú v lete odpraované tak silno, že občas nad ním vzbĺknu a horia- je to vraj nádherné, nehorí totiž krík, ale okolo neho sú plamene…  Dievčatá občasne hundrú a  slovne do seba zabŕdajú. Ja zaostávam a fotím si všetku tú krásu cestou. Vďaka tomu sa nám míňa čas a tak vymyslím prudký zostup dolu cez tri terasy… Dušanovi povoľujú kolená, Júlia je ako malý kamzík, s Hankou musím opatrne a pomaly, šmýka sa po tráve a tentoraz nehundre, ale poriadne nadáva. :) Unavení, vyčerpaní sa ocitáme na spodnej terase- čistíme si nohy od historického piesku, Hany sa smeje, že nakoniec bola najľahšia časť cesty po dne mora. Júlia beží k veľkej drevenej májke a začne sa spolu s Hankou hrať, zatiaľčo slnko zapadá. Jasenec – krík, ktorý sa stretol s Kristom, cítiť úplne všade – zem- pardón, vlastne dno treťohorného mora spred 16.000 miliónov rokov nám chladí nohy a my sledujeme  nebeské divadlo, ktoré je tu od vekov.

Uvedomujem si, že hoci aj cestou za splnenými želaniami zažívame všeličo, hoci ma hádky našich dcér vyčerpávajú a frfľanie počas spoločného zdolávania prekážok , terénu a problémov mi fakt nerobí dobre, tento pocit po tom všetko,m, do čoho sa púšťame, to, že vieme a chceme byť spolu a užívať si to, ten pocit  absolútnej vďačnosti za život, ktorý nám bol darovaný a ktorý  spolu žijeme, tvoríme si  ho a vážime, ten pocit je neprekonateľný.

Ďakujem Ti, Júlia, za tvoje želania, ktorými nás obdarúvaš, aj za to, že nám nimi pripomínaš, že najlepšie veci na svete sa kúpiť nedajú. No napriek tomu sa nimi môžeme obdarúvať-

spoločný čas, smiech, objatia, bozky, rozhovory, naháňačka s oblakmi, váľanie sa po tráve, chodenie naboso, sledovanie západu slnka, darovanie si zážitku z celej lúky kvetov (miesto kúpenej kytice), spoločné hry, vďačnosť za život atd….

Ja som si dnes na dne treťohorného mora, pod kríkmi, ktoré sprevádzali Ježiša na jeho ceste, do hĺbky uvedomila, aký vzácny je náš čas tu a teraz. A aký je krátky.

A že najkrajším darom je, že si ho darujeme a užívame navzájom.

Ku svojmu najbližšiemu sviatku (ktorým je každý okamih) si želám, aby som si na toto dokázala spomenúť a uvedomiť si to. Ďakujem.

 

You may also like...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *