Idem zo školy. Na tráve v parku stojí mama s dieťatkom, ktoré objavuje radosť z pohybu – postaví sa , rozkročí nôžky a predkloní sa tak, že sa oprie rukami o zem a snaží hlavu prestrčiť pomedzi kolená a pozerať sa tak zospodu do neba…. :)
bác… hop a znovu ;) vtom vyjde zo školy jeho brat, zasmeje sa a začne nadšene opakovať „cvičenie batoľaťa“, bác a už sa smejú obaja, len mama vzdychne smerom k „väčšiemu“:
-Nebuď ako malý!
-Ale, mami… Skúsme to radšej naopak:
Skús ty nebyť ako veľká – buď malá! Uvidíš, ako nám bude veselo!
Na moje prekvapenie mama zaváha len chvíľu a už sa všetci váľajú v tráve a smejú.
Ako často chceme od “malých” aby sa správali “normálne”- čítaj “dospelo”, ako “veľkí” ?
A ako často dovolíme sami sebe nechať ožiť to nezbedné, hravé, dôvery a radosti plné dieťa v nás a dovolíme si byť ako malí?
Normálne mám chuť sa pridať ;)