Keď pozdrav lieči

Každé ráno chodievam do blízkeho obchodu pre čerstvé pečivo. Je to taká moja malá ranná prechádzka, nadýchnutie do dňa.
Voľakedy v jeseni som po prvý raz v rannej tme stretla bezdomovca. Kráčal oproti mne, niečo si mrmlal popod nos a ja som myslela, že je pod vplyvom nejakej omamnej látky. Plná strachu som nemala v úzkej uličke kde uhnúť a tak som vykročila oproti nemu… On zdvihol oči, usmial sa a pozdravil ma. Odzdravila som ho a ako kráčal ďalej, pochopila som význam jeho slov. Ľudia, on sa modlil! Modlil sa z celého srdca, vášnivo pritom rozhadzoval rukami ,odriekal slová vďaky za to, že sa môžme zobudiť, za nás všetkých, za krásny a požehnaný deň…
Veľmi som sa vtedy za seba hanbila.
Odvtedy sme sa stretávali často. On vždy tak akosi v čase, keď chodím po rožky, išiel okolo nášho domu a ja som ho vždy srdečne pozdravila a popriali sme si vzájomne krásny deň.
Včera som niesla pečivo po dlhšej pauze- bola som chorá a nevládala som ani chodiť. Bol tam. Išiel mi oproti. Keď ma zbadal, usmial sa, ja som pozdravila… A po prvý raz som si všimla, ako sa zhlboka nadýchol vône teplých rožkov keď okolo mňa prechádzal. Chcela som mu jeden podať, no niečo vo mne ma zabrzdilo- nechcela som, aby sa cítil nepríjemne, ponížený, mala som predsudky … No bol to len okamih. Veď čo horšie by sa mohlo stať ako že odmietne? A tak som sa otočila, pobehla smerom, ktorým kráčal odo mňa a… podala mu rohlík. Pozrel skúmavo na mňa, poďakoval a spýtal sa: “Mohli by ste mi chvíľu robiť spoločnosť?”
To ma dosť prekvapilo. Spôsob reči, aj prosba. On však kývol smerom k Moods bakery, ktorá bola za cestou. A tak som popri ňom vykročila cez prechod. Neprehovorili sme ani slovo. Keď prišiel ku vchodu do kaviarne, vybehol usmiaty mladík a dával mu kávu. (Rovno pod nohami sme mali nápis coffee free- môžete tu zaplatiť okrem svojej kávy ešte kávu pre niekoho iného- anonymne a keď príde niekto, kto na kávu nemá, obsluha mu ju dá).
Stála som tam v údive, s bezdomovcom, ktorý mal v jednej ruke kávu, v druhej rohlík a oboje si vychutnával. Nevedela som, čo povedať.
“Každé ráno čakám, či pôjdete kúpiť rožky. Keď vojdete do obchodu, idem  uličkou oproti, aby som vás stretol. Je to také moje ranné prebúdzanie, patrí to do môjho dňa.”
Nezmohla som sa na nič iné len: “Prečo?”
“Lebo ste jediná, kto sa ku mne správa ako k človeku. Vyzeráme ako dvaja obyčajní známi, ktorí sa stretnú na ulici a pozdravia. Mňa nikto nezdraví, predo mnou sa ľudia uhýbajú, odvracajú, utekajú, niektorí si zapchávajú nos. Ale ráno, ráno sa chvíľu cítim ako ozajstný človek- vy ma pozdravíte, usmejete sa a tuto mladý mi dá kávu… Je to vzácne. Tak som vám to chcel ukázať a poďakovať. Aj že ste sa nebála robiť mi chvíľu spoločnosť. Mne obvykle nikto nedaruje ani slovo, nieto ešte čas…”povedal, poďakoval ešte raz za spoločnosť a odišiel.
A ja som tam ešte chvíľu stála v nemom úžase.
Nedokázala som sa “spriateliť” s týmto bezdomovcom, ani nepoznám jeho príbeh, neviem či a ako sa mu dá pomôcť a vlastne som nad tým ani veľmi nepremýšľala- mám z neho taký pocit, ako by ani veľmi nechcel meniť to, v čom a ako žije. Nikdy som ho nevidela predávať Nota Bene, nikdy o nič neprosil a predsa…
Zadefinoval hneď niekoľko vzácnych vecí, ktorými sa môžeme  navzájom obdarúvať.
Mnoho detí, s ktorými robím, vraví o tom, že sa cítia pre svojich blízkych neviditeľné. Alebo že je ich existencia obťažujúca- a preto radšej volia neviditeľnosť. A že pre ne nikto nikdy nemá čas…
Tento pán, nech už urobil v živote čokoľvek, že sa dostal tam, kde sa dostal a nevie z toho von, si  váži niečo, čo mu môže dať ktokoľvek, kto sa zbaví strachu a predsudkov- obyčajný pozdrav.
Lebo v jeho prípade je to dar. Obyčajné “Dobré ráno” mu totiž dáva pocit, že je Človek. Videný, vnímaný, niekto, kto stojí za to, aby mu iný človek poprial niečo dobré.
Nikdy som si tak neuvedomila silu slova. Liečivosť obyčajného pozdravu. A to, že keď odzdravím, dáva to druhému signál, že je vnímaný.
Musel mi to ukázať bezdomovec, ktorý mi chodí ráno oproti preto, aby sa chvíľu cítil ako človek. Aby mu niekto poprial dobré ráno a daroval horúcu kávu.
Prišla som domov, objala svoje deti, ktoré mi vždy ráno pribehnú dať “Dobré ráno”, dali sme si spolu raňajky, pri ktorých sa vždy rozprávame a začal deň. No v hlave mám stále ten obraz, ktorý vraví, ako obyčajný pozdrav lieči dušu niekoho, kto sa už necíti byť človekom. A tak sa pozerám na seba do zrkadla, je mi ľúto, ako som sama seba ignorovala, až som ochorela a tak sa na seba pozerám, až kým úprimne neviem povedať človeku vo mne “Dobré ráno, Ľubenka”. Oddnes sa tak pozdravím každý deň. nech darček, ktorý tak radostne dávam druhým, doprajem aj sebe. Hoci- úprimne- zatiaľ mi je ešte trochu čudné vítať sa a tešiť sa, že som sa stretla.

Ľuba

You may also like...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *