Aha, mami!

alebo  o tom, ako v tom istom čase a tej istej situácii zažívame každý niečo celkom iné. A- že je zaujímavé vedieť, čo  a ako ten druhý vnímal  zažil, aj keď sme to prežili s ním.

Kráčame po chodníku, sme rozbehnuté do Zverimexu. Cesta je to krátka, ani nie kilometer. Sme tri ženy: ja a naše dve dcéry Julka(9r) a Hany (11r).

“Aha, mami!”- povie Hany. Zdvihnem obočie a nevidím nič. Ukazuje na pána, ktorý si dvíha k očiam kvetinu v papieri, ovoniava ju a kráča ďalej. ” To je už štvrtý, ktorý dnes nesie kvet. Sú úžasní, že? Takí milí! Určite to nesú dámam k MDŽ.”

Usmejem sa, obzriem okolo seba a naozaj- zrazu je aj môj svet plný mužov s kyticami. :)

“Aha, mami! ” zvolá znovu Hany.

“Vidím ho! ” ukážem nadšene na pána s ružou. Hany sa uškrnie a vraví : “Nie! Pozri na ten ligot, čo sa odráža zo skrinky s elektrickými rozvodmi!”

Nevidím. Vezme ma za ruku, vrátime sa späť a fakt- na skrinke , ktorá bola od nás aspoň 10 m ďaleko, zrazu zblízka vidím položenú ligotavú náušnicu zlatej farby. “To tu určite nechal niekto pozdrav pre vtáčiu dámu- straku! “

Nestihnem nič povedať.

“Aha, mami! ” zakričí Julka. Pozerám uprene smerom, kam ukazuje. Žiaden muž s kvetmi, žiaden ligot, iba zaparkované autá. Vzdychnem a pokrčím plecami. “Fakt ju nevidíš? ” sklamane povie Julka a s trpezlivosťou zenového majstra ma privedie celkom blízko k jednému autu. Hm. Je modré, dámske, zo zrkadla dnu mu visí ruženec a detská papučka. Julka ma sleduje a vraví: “Mami, FAKT nevidíš tú ružu za stieračom, čo tam niekto nechal pre radosť majiteľke auta? ” FAKT! Žasnem. Bola tam celý čas a ja som ju nevidela….

Kráčame a Hany na mňa zadumane pozrie a povie: “Ty sa dnes tak zameriavaš na cestu, že vôbec nevidíš! Nevnímaš, čo sa na nej deje, len kráčaš, aby si už bola čím skôr v cieli! “

Zastanem. Zamyslím sa a- FAKT.

Kráčame po tej istej ceste, máme ten istý cieľ a predsa…

Ďakujem, že aj v okamihoch, keď sa tak zameriame na cieľ a cestu, že nevnímame krásy, ktoré sú nám cestou dopriate, máme so sebou spoločníkov, ktorí nám ich ukážu. Ďakujem, že sa navzájom vieme deliť o svoje pohľady na svet a zážitky. Lebo hoci žijeme v tom istom okamihu, na tom istom mieste, v tej istej situácii, hoci sme spolu na tej istej ceste, prežívame každý niečo celkom iné. No je skvelé, ak máme v tom žití takých skvelých spolupútnikov, ktorí sa neboja kedykoľvek povedať to ich: “Aha!” , aby sme my mohli zažiť to svoje.

PS: Cestou späť sme stretli ošarpanú dámu ( neviem, ako inak by som pomenovala ženu, ktorá zjavne má príležitosť umyť sa a oprať si len zriedka). V uchu sa jej ligotala  náušnica a k hrudi s pritískala ružu. Žiarila na celý svet. Videla som ju, lebo som hľadela s ovtorenými očami aj srdcom do sveta. Pozreli sme s dievčatami na seba a všetky tri synchrónne vyriekli: “Aha!”

Ľuba

You may also like...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *