Ako sme takmer zachránili kapra

Carp

– Mami, povedz nám ešte tú, ako ste s tetou Bebou zachraňovali kapre! :)

žobronia deti. A ja…Rada im ju poviem. Túto, aj hociktorú inú… O tom, akí sme boli, keď sme boli deti. Lebo- hoci sa v nich smejeme spolu na tom, akí sme boli, čo sme si mysleli, čo sme navyvádzali, čo sme žili…pamätám si presne, ako som tieto historky milovala od mojej mamy, jej mamy, otcovej sestry, od babky, dedka… ten krásny spoločný čas, kedy sme si ich rozprávali a prežívali tak spolu niečo, čo už prežil niekto pred nami- naše rodinné “rozprávky”, tie, v ktorých žijeme. Nech sa páči, jedna z nich. Mala som asi 3 roky, sestra Beba asi 5:

Na námestí stála veľká kaďa s kaprami.

– Prečo ich robia pre dospelákov?- zahundrala Beba.- Teraz budeme musieť spolupracovať, aby sme ich videli (tie ryby v kadi)! žmurkla na mňa.

Keď išlo o čertovinu, spolupráca sa nám mimoriadne darila. A tak segra nastavila spojené dlane a ja som sa nôžkou do nich zaprela, odrazila a – Na okamih som videla kapre! A na okamih, na okamih som sa dokonca aj cítila ako oni! To keď ma zachytila sieť skôr, ako som si ich mohla pozrieť hodne zblízka.

– Ale, ale , aký parádny kus ryby, to bude poriadne drahé!- zaštebotal predavač, držiac ma za bundu vo vzduchu.

– Vráťte mi ju! To je moja sestrička, nie rybička!

– Ba veru som, som ryba, aj ty si, mama vravela…

– No, tak to máme dve zlaté rybky!- uškrnul sa predavač a chytil aj Bebu.- Kto ich kúpi, neprehlúpi! – predniesol  s významným pohľadom smerom k môjmu ockovi, stojacemu v rade.

– Berte si ich dakto, len tak, zadarmo, splníte želanie mne. Budem mať zase raz pokojné vianoce! -poznamenal sucho náš ocinko.

Po takej reklame nás síce nikto nechcel, ale zase – pustili nešťastného tatka dopredu v rade, nech to nakupovanie s dvoma rybičkami má čím skôr za sebou…

-Fakt neplnia želania? – spýtal sa ešte predavač s úškrnom.

– Ba veru plnia! Všetky svoje! A bez výstrahy! – povedal spokojne náš ocinko, no my už sme si ho nevšímali, lebo v sieťke sme mali dva! kapre, ktoré sa s nami snažili rozprávať a tak sme prikladali ucho rovno na ich papuľky a snažili sa s nimi dorozumieť.

Otec síce tvrdil, že iba pýtajú vodu, no vyzerali tak komunikatívne a opravdivo…prisahám, že než sme prišli domov, takmer sme rozumeli ich reči. Ba naučili sme sa ňou aj rozprávať, čo otec náležite ocenil a hneď pri vstupe domov nadšene konštatoval-

-Pozri, Máňa, čo som naučil naše dievky! Konečne budeme mať aj my ozajstnú Tichú noc! -prvú od ich narodenia! A čakajúc pochvalu ukazoval našej mamke, ako otvárame ústa a nevychádza z nich žiaden zvuk. To vieš, kapria reč je kapria reč…

A keďže sme jej fakt rozumeli, šupli sme kapre do vane s vodou. V tom okamihu zazvonil domofón a naši museli odbehnúť. Spokojní, ako pekne sa rozprávame s rybičkami, ponechali nás v kúpeľni. Nuž…chyba!

Len čo sme kapre šupli do vody, prestali sa s nami baviť! Nebolo im do reči, potvorám! Zrovna, keď sme sa tú ich rybštinu tak krásne naučili!

Aj by sme sa urazili, že sa s nami nebavia, no segra si všimla  čudesnú vec!

Jednému z nich sa začala oddeľovať hlava od tela! Hneď ma na to upozornila… pre istotiu sme skočili ku nim, či sa netopia, alebo tak, ale nie…zúfalo krúžili vo vani a OBOM! sa im oddeľovala hlava od tela!

– Au! To musí byť strašné! Asi cestou po vonku v tej sieťke prechladli a ochoreli! Nečudo, že im nie je do reči!- povedala segra a chytila sa za krk presne na mieste, kde sa kaprovi čudesne oddeľoval. Pozdĺžnu ranu mal po oboch stranách!

– Aúúú.., zavyla som aj ja . Empaticky sledujúc to nebohé stvorenie som sa spýtala segry:-Počuj, čo robí mama, keď ju bolí hlava?

– No, hore na najvrchnejšej poličke má také kvapky a kvapne si ich na lyžičku a do pusy a potom je jej lepšie!

A tak- čo by som pre nových priateľov neurobila-  som vyliezla až na samý vrach tam, kde sme mali lieky. Vybrala som pre sitotu všetky kvapky, čo tam boli- veď to už musí byť aká bolesť, keď sa vám hlava oddeľuje od tela! a lyžičku.

Po pár šikovných chmatoch sa nám tie svine šmykľavé podarilo dolapiť a pekne sme im do papuliek naliali po polke fľaštičky Algifenu. Bola totiž iba jedna, tak aby sme im pomohli obom, pekne sme ju- ako nás rodičia boli naučili- podelili tak, aby sa ušlo každému rovnako.

Pustili sme ich. Nič…Stále sa im tá hlava oddeľovala!

Ešte sme našli Sanorin a potom ešte nejaký Tussin… Už ani nebolo treba ich toľko naháňať, na liečbu si tak zvykli, ba dokonca sa na ňu tešili, radostne plieskali chvostíkmi, poskakujúc na mieste,  takže sme ich dostali zakaždým ľahšie. Po poslednej dávke sa upokojili, začali si líhať na spanie, pekne bruškom nahor a ani tá hlava sa im už toľko neoddeľovala.

Vtedy prišli naši. Okamžite zistili, že tichá noc sa nekoná, že kapria reč je zabudnutá a keď pochopili, čo im to o záhadnej kaprej chorobe jedna cez druhú tárame a ako sa tešíme, že sme ju vyliečili, mama začala zbesilo behať a chcela od nás vedieť, koľko tých liekoviek sme vypili!

My? Vari sa hlava od tela oddeľovala nám?! – dospelí občas nič nechápu… Mamu rozbolela hlava, ako veľmi sa to snažila pochopiť, ale lieky už boli minuté a tak sa uspokojila so štamprlíkom slivovice, ktorý jej ponúkol otec.

Potom ešte – ktovie prečo- raz či dvakrát overovali, kto že vypil všetky tie liekovky.. a vôbec nás nepochválili za šikovnosť,  s akou sme sa ku nim dostali! a ako sme vyliečili kapre.

Vtedy ockovi došlo, čo sa nám podarilo a hoci sme ho prosili, aby šiel po špičkám, že kapre spinkajú ležiac na chrbátikoch, vrazil do kúpeľne. Potom sme nabrali trochu novej slovnej zásoby a potom vzal tĺčik a išiel dnu do kúpeľky šomrajúc, že tie už asi nikto nezachráni…

Nebolo celkom jasné, či hovorí o nás, alebo o kaproch a tak sme sa pre istotu napchali pod posteľ a rozprávali sme si takmer kaprou rečou voľačo o tom, akí vedia byť dospelí čudní…

 Keď sme konečne vyliezli, bola vaňa prázdna a kapre nikde.

Ocko nám vážnym hlasom povedal, že to neprežili. Choroba, ktorú sme im neúspešne liečili, sa volá žiabre. A vraj je u nich dosť rozšírená… a obvykle na ňu nezomierajú…

Nuž, čo dodať…tieto naše rozprávajúce kapre sa nám nepodarilo zachrániť…Možno keby neboli namyslené a bavili sa s nami aj potom, ako sme ich dali do vody…

Ale zas, zachránili celé generácie kaprov, ktoré mali nasledovať po nich. Od toho roku sme už kapra nekúpili. A ja ho nekupujem dodnes.

– Mami, to ste naozaj?!

Úsmev miesto odpovede. :) Fakt je, že opakovaním  v historke niečo vždy pribudne. Ale zas- veď takto sa tradovali aj rozprávky. A  v tom je ich čaro. Že majú v sebe vždy kus rozprávača. My máme tie svoje domáce, ktoré žijeme, tradujeme a smejeme sa v nich sami so sebou a na sebe. Nesú v sebe každého z rodiny, kto ich rozprával a posúval ďalej… Vtedy, keď sa stanú, nie sú obzvlášť zábavné, ale aj naše deti už vedia, ako sa vie rozplynúť nevôľa, keď po dajakom ich “výkone” poznamenajú- tak toto raz bude super historka, počkaj, mami!

Prajem nám všetkým veľa rodinných historiek- z čo najviac generácií a najmä mnoho spoločného času pri rodinnom krbe a chuti rozprávať si ich. Lebo nech to vyzerá akokoľvek, to sú tie pravé, rozprávkové…chvíle.

Ľuba

You may also like...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *