Životný bumerang

Moja mama vždy vravievala: Však počkajte, raz vám to život oplatí. (Raz vám to vaše deti vrátia… a pod.) . A veru je to tak. :) No niekedy v tom požehnanom okamihu, keď ma životný bumerang praští priamo do hlavy, mám to šťastie, že zrazu vidím veľmi presne , čo mi to vlastne ten život vracia. Ako dnes- a že to bola bleskovka- len pred necelým týždňom som písala o chlapcovi, ktorý…. Radšej začnem od začiatku:

Kráčam po ulici- cestou, ktorá mi je tak známa, že si môžem dovoliť “ísť na automatiku” a pritom byť uprostred svojich predstáv a snov. Konkrétne som práve na  dovolenke, pri mori, dýcham slaný vzduch, slnko zapadá… Zrazu do mňa udrie  hrom! Teda- asi nie hrom, len tak nejako si predstavujem pocit, keď sa také dačo prihodí… Mykne mnou, nemôžem sa pohnúť, zabrzdená v rozbehu vyzerám asi ako tie psíky, ktoré majitelia fotia, keď za plnej jazdy vystrčia hlavu z okienka.  More je fuč a mojou osobnosťou opäť čosi trhne  a súčasne s tým sa  spoza mňa ozve veselé:

– Hijóóóóó!

Inštinktívne podskočím, rozbehnem sa (občas je útek prvá reakcia mozgu), chvíľu prepletám nohami na mieste, potom sa mi podarí rozbehnúť tempom, akoby som so sebou vliekla kamión. Zabrzdím.

Vtom okamihu sa prihodí niekoľko vecí súčasne:

1.Na mojom zadku pristane dieťa.

2.Ja si uvedomím- čo sa stalo- šnúrky, ktoré mám na šatách, idú z oboch bokov a obvykle ich mám na chrbte zaviazané na krásnu mašľu… no zrejme sa pri chôdzi  rozviazali a ako viali, inšpirovali dieťa, ktoré bolo za mnou a to ich okamžite premenilo na opraty.

3.Spolu s dieťaťom na mojom zadku pristane aj rozbehnutý otecko, ktorý (domnievam sa), bežal za svojím synom vyslobodiť moje mašle).

4.Spoznám ho!!!!

Je to neuveriteľné, ale je to ON! Aj dieťa je TO dieťa! Vlastne, aj miesto je to isté! Pre tých, ktorí netušia o čo ide, teraz pridám môj status spred týždňa. Tí, ktorí vedia, nech pokojne pokračujú pod ním. :)

13.7.2016 Kráčam po ulici. Zrazu predo mnou zastane maminka, otec a ich malý syn. Matka vytiahne cigaretu, pripaľuje jednu sebe, jednu manželovi. teraz majú každý v jednej ruke tašku s nákupmi, v druhej cigaretu. Malý chlapec, cca 2 ročný, ktorý kráčal s nimi, ostal “bez ruky, ktorá ho držala”. Obaja dospelí mali “obsadené”. Prešla som okolo nich a počujem:
-Lukáško, teraz budeš dobrý, nemôžme ťa držať, tak nebehaj, ale kráčaj pekne rovno popri stene tejto budovy presne tak ako teta. (to akože ja)…
Nebolo mi viac treba! Niekedy moju slušnú výchovu prehluší hravosť (prepáč, mami, ja viem, že jedna učiteľka by nemala….- to všetko, čo si mi vravievala a ani blázniť sa na ulici)… No a tak som začala najksôr veselo prepletať nohami a potom robiť obrátky, kľučky, roztiahla som ruky a hrala lietadlo, trošku tancovala… No a malý presne podľa maminho rozkazu- opakoval všetko za mnou… :) . V tom okamihu som pri jednej otočke zbadala vyvalenú matku, ktorá by si klepala po čele , keby mala voľnú ruku, pozorujúcu svoje rozosmiate roztancované dieťa a mrmlajúcu zúfalo variácie na : “Niektorí dospelí fakt nie sú normálni!!!” Zato otec mal záchvat smiechu, zahasil a zahodil cigaretu a pridal sa k “námorníckej tanečnej chôdzi” Lukáška, potom pustil tašku, schytil dieťa do náručia a zatočil sa aj s ním, vyhodiac ho do vzduchu. Ďalej už kráčali držiac sa za ruku, a blázniac celkom samostatne a kreatívne, raz blbol jeden a druhý napodobňoval a potom naopak. :)
A tak sa tu doma pri písaní tohto zážitku smejem a spomínam si, ako včera Fulghum hovoril o ľuďoch, ktorých nazval hráči- tí, ktorí zachytia každú prihrávku a nahodia na smeč, až je z toho všetkým veselo a život je krajší, keď sme spolu humorne hraví. A myslím na to, aké je skvelé, keď dokážeme zachytiť prihrávky vlastných detí a hrať s nimi- lebo je to ten najlepší možný tréning pre život- ak ich chceme naučiť zvládať ho hravo a s radosťou.

Nuž, otočím sa, na zadku mám dieťa, ktoré ma drží za opraty a otca, ktorý sa snažil zadržať dieťa. Ten sa zdvihne zo zeme a okamžite je jasné, že ma spoznal:

-Jéééj, dobrý deň! – povie.

Rýchlo vyhodnotím situáciu a uvedomím si stav- práve som dostala prihrávku od človeka, ktorému som prednedávnom prihrala! Život je neuveriteľný, pomyslím si, miesto pozdravu z plného hrdla zaerdžím, pohodím hrivou a rozbehnem sa, tentokrát primerane tomu, že ma “vedie” za opraty dvojročné dieťa.

Musíme vyzerať ako stádo bláznov, ako tak bežíme po ulici- dieťa, kôň v šatách a pozdĺž nás otecko bočným cvalom. Ako tak dorazím k našej stajni, zabrzdím. Malý ma pochváli, že som dobrý koník :) a otec povie:

– Toto mi žena neuverí! Ale nebojte sa, už tu budeme len tri dni- sme na dovolenke u svokry!

Zasmejem sa, odomykám vchod, obaja mi zamávajú. Zaviažem si mašľu a cválam- vlastne už kráčam- hore schodmi. Vojdem dnu a ešte stále sa smejem. –

-Hádaj, na čo sú tie skvelé šnúrky na šatách, ktoré obvykle nosím zaviazané na mašličku?

A on sa na mňa pozrie a uhádne. Len tak, na prvý šup. A hneď, ako začnem rozprávať, uhádne, čo sa mi stalo, aj s kým :)  .

A už sa smejeme spolu. Je krásne, keď vám život len tak vracia prihrávky, keď skúša, či ste jeho ozajstný vychutnávač, smiechtvorca a spolu”hráč”. Je úžasné vedieť, čo presne sa vám vrátilo. A tiež zažívať radosť z toho, čo vysielate do sveta. Nie preto, že sa to niekdy- nikto nevie kedy- vráti… Ale preto, že  zrovna žijete to, čo ste sa práve rozhodli žiť, hráte sa nielen s predstavami, myšlienkami, ale aj s činmi. A prijímate prihrávky rovnako, ako ich rozdávate. Lebo život vie byť úžasne hravý, keď sa tak rozhodnete.

Tie správne rozhodnutia nám všetkým želám

Ľuba

Zdieľaj s priateľmi

You may also like...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *