Vedia viac, ako si vieme predstaviť

Deti… Pred časom som rozpútala diskusiu o domácich úlohách. A- dostala som krásnu lekciu na túto tému- od prvákov. :)

V stredu sme si naplánovali činnosti, ktoré máme počas vyučovania zvládnuť. Vždy to robíme a deti majú po úvodných častiach istý čas na zvládnutie. No- a nezvládli sme ich. Teda- nie všetci. A tak, ako vždy na konci vyučovania, sme si sadli do kruhu a vyhodnotili, čo a prečo sa stalo.

Bol to zaujímavý rozhovor- pretože deti aj vyhodnocovali, prečo nestihli naplánované. A tak som sa dozvedela-

-No, my sme sa v skupine tak zarozprávali nad tým zaujímavým problémom, že aj keď sme ho mali vyriešený, zabudli sme si to zapisovať a rozprávali sme sa ďalej o inom a tak sme nestihli

-Ja som robila sama, no myslela som na niečo, čo sa mi stalo cez víkend a zrazu som zistila, že už nemám čas

– Ja som si to zle naplánoval, myslel som, že to dám rýchlo a tak som sa chvíľu hral s pracovným listom vyfarbovaním, ktoré nebolo treba a zrazu nebol čas

-Ja som to chcela mať obzvlášť pekné a tak som sa sústredila a robila pomaly, že mi nevyšiel čas

A tak sme uzavreli, každý si naplánoval, ako to skúsi dať nabudúce, čo zmení, tí, čo to zvládli, povedali, ako sa im to podarilo. Deti dali návrh, že si to dokončia doma. A tak nám vznikla domáca úloha- pre tých, ktorí nestihli svoju prácu v škole. Podľa dohody tak ostala úloha na dokončenie asi polovici triedy.

Na druhý deň ráno v kruhu sa ukázalo, že šesť detí dohodu nedodržalo- a nemá ju. Opäť sme sa rozprávali – všetci- tí, čo ju majú, ako to dokázal, urobili, že splnili dohodu a tí, čo ju nemajú, ako sa to stalo.

(Dozvedela som sa viacero super stratégií plánovania , robenia si úloh, spôsobov, ako nezabudnúť, splniť, naučiť sa, pripraviť atd.- každý mal jedinečný spôsob, rovnako aj boli jasné dôvody zlyhaní tých, čo zabudli aj ich nápady, ako to urobiť nabudúce, aby to zmenili- všetko navrhovali tí, ktorých sa to týkalo.)

No každopádne  aj na konci rozhovoru sme v triede stále nepochybne mali šesť detí, ktoré nemali domácu úlohu- bez ohľadu na dôvod, bolo treba vymyslieť, čo s  tým.

Vo mne sa niekde na dne duše ozval stereotyp, ktorý by najradšej deti obvinil z neplnenia povinnosti a …veď viete, čo nasledovalo, keď sa to dialo nám. No uvedomila som si, že NIKDY- s absolútnou istotou NIKDY mi taký proces nepomohol k tomu, aby som domáce úlohy akceptovala a robila si ich-doma. Nikdy som v nich nevidela žiaden zmysel, naviac som sa učila rýchlo a ľahko, úlohy som sa naučila robiť pod lavicou cez iné hodiny, cez prestávky, ba aj cestou autobusom, počas iných hodín tak, že vyučujúci si myslel, že si píšem poznámky.

A tak som sa v okamihu uvedomenia spýtala sama seba:

Čo momentálne chcem dosiahnuť? Čo je to, čo chcem, aby si tieto skvelé deti uvedomili/zažili/zapamätali si? Čo ma vlastne hnevá na tom, čo som ako malá robila aj ja?! ( Odpoveď bola rýchla- mne úlohy prideľovali, no toto si vymysleli deň predtým oni sami- bola to ich voľba, ich nezodpovednosť za vlatné rozhodnutie- za to, že keď úlohu mali robiť sa zarozprávali atd…. A chcela by som, aby za svoje rozhodnutia vedeli brať zodpovednosť, dodržať slovo, aby si uvedomili, že ak budú cieľavedomí a dokážu používať sebadisciplínu, dosiahnu výsledky rýchlejšie-a  neostanú im úlohy, aby sa naučili selfamnagmentu a..zodpovednosti- tá je tu tuším pre mňa extra dôležitá, že deti musia vedieť, že učenie je ich proces ich osobného rastu a je to na nich….)

Pozrela som na ne, po tom všetkom rýchlom premýšľaní , ako tak sedeli do kruhu a vravím-( dávajúc im zodpovednosť)

  • Máme tu 6, ktoré nesplnili dohodu zo včera.Čo navrhujete? Čo urobíme?

Chvíľu bolo ticho. Potom sa ozvalo-

-Ľubka, prečo sme vlastne mali úlohu? Čo je jej zmyslom?

(Už je to tu…Toto som sa pýtala ja sama seba , vždy, lebo mi vravievali- aby si si to precvičila a vedela, čo máš vedieť- lenže ja som to VEDELA na prvé počutie! precvičenie mi nebolo treba….) Mlčala som.

  • – To vlastne nebola naša domáca úloha, to bola naša školská, a keď sme stratili čas, pri jej robení v škole, tak sme si mali vziať z domáceho času a nahradiť ho… – ozval sa jeden prvák skôr, ako som otvorila ústa.
  • -No a Ľubka nám vysvetľovala, ako keď sa učíme, sa nám v mozgu tvoria tie spoje a cestičky a ako sa menia z poľných cestičiek na veľké diaľnice, čím viac po nich myslením a konaním beháme. No my sme zbehli z trasy a zablúdili včera pri práci v centrách a  tak nám ostalo na doma sa tam vrátiť a prešľapať si to, aby sme mali aspoň spoj, keď už sme nedali diaľnicu
  • -No, a keď sme to doma nedošli, to je akoby sme vzdali závod v polovičke a ostali visieť na trati..
  • -Lenže dnes už pokračujeme a ak nám niektorí ostali stratení, potom nás budú ťažko dobiehať, keď my pofrčíme už po diaľnici a oni tam majú nedošľapanú poľnú cestu , pôjdu pešo a ťažko…

Sedím a počúvam. Žasnem.

  • Ja mám návrh!- povie Barborka. -Posaďte sa do stredu kruhu všetci, čo ste úlohu nemali- povie.

Zvažujem, či nie je čas zasiahnuť, vyplavuje sa mi všetok ten strach, odpor, vzbura, poníženie, keď na nás ukazovali prstom, keď niečo nebolo, ako malo… dýcham zhlboka a ešte sa chvíľu podržím. Tie deti nezažili nič z toho, čo ja….Sú to skvelé deti, vravím si- a dúfam, že urobia nejaký zázrak. V duchu sa aj trošku modlím, aby  nešťastníci v strede kruhu zažili niečo iné, ako ja v detstve….

-Tak a teraz si ich rozdeľme a pomôžme im urobiť to zadanie. Každý si prisadnime k niekomu, kto to nemal a podporme ho, urobme s ním všetko, čo je treba, aby aj on mal tú diaľnicu, nech môžeme frčať všetci spolu!

  • Ľubka, môžeš nám, prosím, vytlačiť ešte raz všetky tie úlohy, čo sme mali v centrách a doniesť nám ich ? Teraz už poďme robiť, to, čo máme naplánované na dnes a poobede, v rest-time doplníme to, čo chýbalo, môže byť? My si to aspoň precvičíme- vravela si, že keď niečo učíš, tak je to pre teba dobre, lebo tak si z toho najviac zapamätáš- tak to bude super, pomôžeme si navzájom- bude to skvelé pre tých, čo sa to učia aj pre tých, ktorí učia…. Môže byť?

A už sa berú do stredu kruhu medzi “nešťastníkov” a objímajú ich, dohadujú sa spolu, ako a kedy to spolu “dajú”… A mne sa vybavuje obrázok z internetu- obrázok jedného kmeňa, ktorý keď jeho člen urobí niečo zlé, postaví ho medzi seba do stredu a všetci “nešťastníkovi” rozprávajú všetko dobré a krásne, čo s ním zažili, aby …

Milý Bože, prepáč mi moju nevieru- tieto deti nepotrebujú, aby sa nám v triede diali zázraky- oni sú zázrakom samé o sebe.Stačí láska, dôvera , úcta,pohoda a priestor, ktorý im dáme.

Deti vedia mnoho viac, ako si vieme predstaviť- Chcela som, aby si uvedomili zodpovednosť a oni mi dali lekciu omnoho väčšiu- lekciu spoluzodpovednosti a lásky.

Ďakujem.

Mimochodom- mali sme v triede 6 detí, ktoré nemali domácu úlohu. Ale- 25 priateľov s otvoreným srdcom. Plnú triedu detí, ktoré sa navzájom naučili , čo je to zodpovednosť, spolupatričnosť a stáť si za svojím rozhodnutím, pomáhať a podporovať sa, učiť spolu.To by som žiadnou poznámkou, “prednáškou o nezodpovednosti”, päťkou, atd. nedosiahla.

Som o to nadšenejšia, že si uvedomujem, že v škole, kde som, sa nachádzam rovnako v kruhu skvelých detí, ako v kruhu skvelých pedagógov, s ktorými si zodpovednosť a  spoluzodpovednosť delíme rovnako- s úctou, radosťou, láskou a vnímavým humorom. Aj vďaka tomu  sa to mohlo stať. :)

Až nabudúce Vaše dieťa prinesie poznámku, či päťku za chýbajúcu úlohu, spomeňte si na to a skúste, či aj ono nemá v sebe viac, ako si viete predstaviť. Pritúľte ho a uvidíte :) Budete jeho “kmeňom”, ktorý ho má vo svojom strede ako najbájačnejšiu bytosť na svete. Pretožr, napriek/vďaka všetkému, čo naše deti robia, takými proste sú.

Ľuba

 

You may also like...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *