fbpx

“Naša mama zavraždila Mikuláša! “

-povedali v rannom rozhovore v škôlke dvojhlasne moje deti. Na tú vetu nezabudne nikto, kto ju počul… Deti, učiteľky, rodičia… Za moment toho bola plná dedina. V ten deň som pochopila, ako bulvár tvorí svoje nadpisy, aj to, prečo tak strašne priťahujú. Každý, absolútne každý, koho som v ten deň stretla, sa ma pýtal, prečo som to urobila…

Bolo to hrozné a ja som nemala odpoveď. Nik nechcel vedieť čo sa to vlastne stalo, kedy, ako, kde, žiadne súvislosti… Iba to, prečo som urobila niečo také hrozné…všetkým deťom v dedine.

A hoci mi nebolo do smiechu, teraz, po rokoch s odstupom hory času je mi to nielen smiešne, ale viem, že by som to urobila znovu. Prečo?

V skutočnosti som nikdy nevedela, ako pristupovať k Mikulášovi. Bola to pre mňa vnútorná otázka- Klamať? –lebo akokoľvek to pomenujeme, to je to, čo robíme, keď deťom tvrdíme, že im darčeky nosí do čižmy Mikuláš. Neklamať a pokaziť deťom tú roztomilú hru, prekvapenie, zážitok? Veď uznajte, ako to znie: Deti, dnes je Mikuláša, vyčistite si čižmy, aby sme vám do nich mohli dať Mikulášske prekvapenie… Na jednej strane som k deťom vždy pravdivá aj v maličkostiach, najlepšie, ako to len viem, lebo tvrdím, že iba tak mi môžu neskôr veriť a hľadať u mňa odpovede pri svojich otázkach. Zatiaľ čo keď zistia, že som ich klamala v drobnostiach, bez ohľadu na zámer, neskôr budú svoje odpovede hľadať u iných, ktorým veria, aby si nevypočuli „zase nejakú dopselácku báchorku“ či polopravdu. Na druhej strane…Čo im povedať?!

A keďže som sama v sebe nenašla odpoveď, uspokojivú cestu ako to ustáť sama pred sebou a nepokaziť im niečo, čo patrí k našej kultúre, v podstate som sa zbavila zodpovednosti. Nikdy som im nepovedala, že chodí Mikuláš. No povedali sme si vopred Mikulášsky príbeh a oni už zo škôlky prišli s tým, čo sa bude diať… Nechala som ich v tom, zbavila som sa zodpovednosti. A tak rok čo rok chodil ku nám Mikuláš a ja som si to užívala.  :)

Až do toho vražedného večera. Bola som s nimi sama. Duško bol mimo domu.

Vyčerpaná, v závese s oboma deťmi som s veľkým rozbehom vniesla do domu nákup   v krabici z obchodu. Položila som škatuľu a než som sa stihla vyzuť- šup, moje  dieťa už v nej snorilo. Zdesene som zarevala:

“Nechaj to! To máš na zajtra do čižmičky!!!!!”

“Mamííííí, to nám tam dávaš týýýýýýý?!?!?!?!?!”

zaúpelo moje staršie, 5 ročné dieťa.

Vyvalila som oči nad jej  neskrotnou logikou a rýchlym vyhodnotením situácie. Mala iba 5 rokov! A v tom istom okamihu tam stála aj tá mladšia, 4 ročná a oči sa jej ligotali. Nenapadlo mi nič duchaplné a tak som mlčky prikývla.

Sklamanie ako hrom. Ona vedela, že za nimi chodia do škôlky herci, ale zároveň ju tešilo, že v noci, tajne, že ten naozajstný, pravý Mikuláš… zrazu bolo u nás ticho ako na pohrebe. Obe mlčali. . U nás absolútne nevídaný úkaz. Jedna sa mračila, druhej tiekli slzy. Nevedela som, čo robiť a tak som im pripomenula legendu o sv. Mikulášovi a „vysvetlila“ im, že ten ozajstný už zomrel, ale tak žije v srdciach dobrých ľudí, že…

Keď večer telefonovala s babičkou , povedala: ” Babi, musím ti niečo prezradiť. Ozajstný svätý Mikuláš už zomrel dávno. Ale toho, čo chodil v noci k nám, zavraždila naša maminka. Jedinou vetou! Dnes, keď som jej vliezla do nákupu.“

Už viem, aké môžu byť slová nebezpečné. Čo na to povedať? žienky-mamulienky, dačo také hrozné sa mi ešte nepodarilo. No sila slova je nesporná. Dokáže liečiť, aj zabíjať. Len naše schopnosti využívať ju k správnym veciam sú zatiaľ primalé.

A na druhý deň to vedela celý dedina. Ten rok sme sa k Mikulášovi už nevrátili.Deti rozdali takmer všetko, čo do čižiem dostali. Nechceli to ani vidieť.

O rok neskôr sa ma pýtali, ako je to NAOZAJ s Mikulášom. Pichlo ma pri srdci, keď mi vysvetlili, že len malé deti veria na zázraky. A že oni už sú veľké. Vlastne iba chceli vedieť, či si myslím, že to majú tým malým v škôlke povedať, alebo ich majú nechať tak a nekaziť im radosť. Znovu sme dali legendu o Mikulášovi a oni si zrazu povedali, že je vlastne celkom fajn byť pre ostatných malým zázrakom a zapojili sa do Mikulášovania z „druhej strany“. Nielenže neprezradili. Napchali nám do čižiem (fakt neviem kedy) všetko, čo považovali za cennosti. :)

Prešlo ešte pár rokov. Boli anjelkami, čertami, pomáhali mi v škole. Minulý rok Julka objavovala silu želaní. Vrátila sa „medzi deti“, ktoré chcú veriť na zázraky. Chcú ich dopriať aj ostatným. A vedia, že ich vieme dokázať vlastnými rukami- Zázraky.

A tak si z ničoho nič od Mikuláša želala čarovnú krabičku, v ktorej bude zdravie, šťastie, láska, radosť, pokoj a pokora. Tak, aby ich mohla mat aj na rozdávanie… Bola to taká túžba preveriť čaro tohto sveta… No nesplňte jej ju. Premýšľali sme celú noc – a dali sme to.

 

Ráno priskackala šťastná a hneď sme ju aj vyskúšali. Bolo to úžasné. Spolu sme sa smiali a objavovali, že zázraky v našich životoch sa dejú. A nielenže ich vieme robiť aj my sami sebe navzájom, dokonca aj každý z nás je vlastne také úžasné tajomstvo a zázrak.

Tento rok bol úžasný. Chodbičku s topánkami sme mali plnú Mikulášov. Každý z nás bol Mikuláš, aj dieťa, ktoré verí na zázraky, aj dospelý, ktorý ich prináša. Každý z nás sa tešil z darovania, aj z toho, že bol obdarovaný. A všetci spolu sme ochkali nad čižmičkami a tým, aké je to super.

Skvelá tradícia, tento Mikuláš!

„Vlastne je dobre, mami, že si ho vtedy zavraždila! Lebo iba tak mohol ožiť v každom z nás.“ Povedala Hanka.

Je jasné, že si to pamätá dodnes. A tiež to, že dodnes nemám odpoveď na to, ako by som to urobila, keby som znovu mala malé deti.

Verím, že aj u Vás bol Mikuláš. A že ste si ho užili.

Krásne Mikuláš-jašenie, priatelia.

Ľuba

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *