fbpx

Kvety pre maminku – alebo ako nezlomiť krídla detskej duši

Sme na chalupe. Do kuchyne vpláva Júlia a v ruke nesie “kytičku” púpav, prosí ma o vázičku. Prekvapene sa spýtam, komu ich natrhala ( už má 12 a púpavové obdobia už máme, myslím, za sebou :) ).

-To nie ja… To natrhal dedko babke, keď sa bozkávali u nás pod čerešňou. A babička ma poprosila, aby som ich dala do vody, nech jej nezvädnú…

Žasnem. Okamžite sa mi vybaví zážitok spred týždňa.

Je kvetná nedeľa. Vraciam sa z kurzu, je tak krásne, že sa rozhodnem (aj s kufrom) prejsť zo stanice domov pešo. Sadnem si na okraj fontány a vychutnávam jarné slnko. Kúsok odo mňa sedia na lavičke mamičky. K jednej z nich nadšene pribehne chlapček, oči mu žiaria, ruky má plné púupav a podáva ich mame.

-Maminka, priniesol som ti kvetinky!

Tá vyskočí na rovné nohy, potom si rýchlo čupne k malému a  kričí:

-Fúúj, to nie sú kvety, to sú púpavy! Okamžite to zahoď! – a začne roztvárať chlapcovi dlane, klepe po nich, púpavy padajú na zem. Ani si nevšimne, ako zdesene sa malý pozerá, v očiach má slzy a ona začne zmierlivo vysvetľovať skôr smerom k  druhej mame, sediacej s ňou na lavičke, ako k svojmu malému:

– Pozri, ako to vyzerá… to sprosté mlieko z púpav je nevyprateľné…kto to teraz vyčistí? – vyberá z kabelky vlhčené utierky a drhne chlapcovi ruky. On stojí a drží. V tom okamihu prichádza k lavičke druhý chlapček, tiež s kyticou púpav. Keď vidí, čo sa deje s jeho kamarátom, opatrne spomalí a schová púpavovú kytičku za chrbát. Druhá mama sa usmeje a roztvorí náruč. Malý do nej vbehne a potom pomaly, váhavo vytiahne spoza chrbta púpavy, s otázkou v očiach ich podáva mame.

– To je pre mňa?- spýta sa mama, zatiaľčo tá druhá ešte vždy čistí ruky svojmu chlapcovi. Malý prikývne a čaká. Mama ho zovrie v náručí, vyskočí , zatočí sa s ním a povie:

-Ďakujem, ty môj malý gentleman! Teraz môžem byť vďaka tebe princezná- pozri, takto sme plietli venčeky, keď sme boli malé a chceli sme byť princezné…môžem?

Malý nadšne prikývne a mama začne pliesť. Vtom sa ozve druhá mama:

– Počuj, segra, čo ti šibe? Po prvé si alergická na peľ – kto ra bude ratovať? a po druhé, neuč ich somariny, vieš, že sa to nedá vyprať, máme drahé veci na nedeľnú vychádzku, keď to zničia…

-To sú iba veci!- skočí do monológu “šibnutá” segra. – Ja to vidím inak… Malý mi doniesol najkrajšie kvety, aké videl. Podľa teba to nie sú kvety, ale ja si pamätám, ako sme ich považovali za slniečka a ako sme si plietli vence a robili z nich píšťalky- chutili tak horko, pamätáš? a prstienky… Čo už sa nepamätáš?

– Jasné, že pamätám..Celá som bola ulepená a mama bola zúfalá… Už dávno viem, čo sú ozajstné kvety a čo burina…To treba chlapcov naučiť, aby boli ozajstní gentlemani a nie takí burinoví, čo pridávajú mame robotu!  Pozri- tam narcisy, alebo tulipány- to sú kvety! Nie sprosté púpavy…ty nikdy nevyrastieš!

-Ak nevyrásť znamená tešiť sa zo svetu spolu si svojím dieťaťom, tak nechcem vyrásť. – smeje sa trochu kýchajúca sestra a malý jej zatiaľ podáva aj tie púpavy, čo jeho bratrancovi vyrazila z ruky maminka. Ten sa v medzičase vytratil.

V okamihu, keď sa mama zatočí s venčekom na hlave a synom na rukách, prichádza druhý malý chlapček. nesie plnú náruč narcisov a tulipánov , čo natrhal v parkovej výzdobe.

Výraz zdesenia v matkiných očiach je neopísateľný.

-Čo si to urobil?

-Priniesol som ti ozajstné kvety, aby si sa aj ty smiala a tešila ako teta! Aj ja chcem byť gentleman!

Skôr ako sa jeho mama zmôže na slovo, teta položí svojho chlapca, zdvihne synovca  a začne ho točiť vo vzduchu :

-Si super gentleman! Vieš počúvať ženy a plniť ich želania!

– Jupííí! Som lietajúci gentleman! – kričí chlapec. V tom okamihu odletí z hlavy tety venček, druhý malý ho zdvihne a opatrne podá tete, ktorá stojí s kyticou pravých kvetov vyplienených v dobrom úmysle z parkovej výsadby v jednej ruke a … váhavo držiac venček z “buriny” v ruke druhej. Pozrie sa do očí svojho synovca a vtom okamihu pribehne s očakávajúcim  pohľadom aj jej syn. Vyberie jej z ruky venček, pozrie na tetu a jemne ho položí mame na vlasy…

-Vidíš, teraz si princezná s ozajstnou kyticou… povie a mama sa zrazu začne smiať.

-Poďme, než schytáme kráľovskú pokutu…. šepne smerom k sestre. A už aj idú.

-No a čo, veď by nás to stálo len peniaze, to je v porovnaní  so zlomeným detským srdcom nič, nie? Veď im to cestou vysvetlíme, ktoré kvety sa trhať môžu a ktoré nie… Som rada, že predsa len si nevyrástla natoľko, aby si sa zabudla smiať a tešiť…

A tak idú- s venčekom a kyticou a okolo nich bežia s roztiahnutými “krídlami” dvaja chlapci. A ja myslím na to, aké ľahké je zlomiť detskej duši krídla- ak človek vyrastie natoľko, že sa mu púpava zmení zo slniečok na burinu…

V kuchyni na stole máme kyticu púpav. Zo záhrady prichádza Hanka, ukazuje mi fotky, čo nafotila. Na niektorých z nich sú naši starkí- dedko (manželov otec) dáva babke kytičku púpav. Bozkávajú sa pod čerešňou. Babka sa celý čas smeje a v očiach má rovnaké iskričky ako tí chlapci s kytičkou. Moja mama má púpavu za uchom a vo vlasoch. Otec ju drží za ruku. Vedľa behajú ich vnučky- jedna má púpavový prstienok.

Všetko je tak, ako má byť. Jar v nás rozsvietila tie pravé slniečka. A ukázala, že niekde v nás stále žije naplno to dieťa, ktorému sme nezlomili krídla- a tak tu teraz spolu lietame medzi púpavami.

Krásne púpavové dni, priatelia.

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *