povedala som a NIKDY som to nemyslela vážnejšie. – Toto nie som povinná znášať! Čo je veľa, to je moc! Rozprávala som najskôr v svojej hlave, potom doma štyrom stenám a nakoniec rozhorčene nahlas svojmu manželovi. Dôvod bol jasný, rozhodnutie definitívne a…
Stalo sa mi to v mojej doterajšej učiteľskej praxi celkom trikrát. Je to ťažké priznať, ale presne touto vetou a pocitmi začínali všetky moje najlepšie učiteľské zážitky a osobné zmeny. Je ťažké podeliť sa o to, ale dúfam, že to dá nádej mnohým rodičom s deťmi, ktoré sú tak trochu „problem makeri“, učiteľom, ktorí majú pocit, že ich stretnutia s nimi sú najhorším okamihom v ich živote a vôbec všetkým, ktorí majú pocit (rodičovský či učiteľský), že narazili na svoju hranicu, cez ktorú sa proste nedá dostať ďalej, lebo je to nad ich sily.
Keď som po skončení pedagogickej fakulty dostala svoju prvú triedu, nestíhala som žasnúť. Užívala som si to, čudovala sa, pripravovala, rozprávala s inými, hľadala spôsoby a cesty – celé dni a hodiny. Jedinečnosť detí ma udivovala, no s každým jedným som nakreslila obrovský strom, na ktorý sme si miesto listov obkresľovali dlane, do jednotlivých prstov (predstavte si, bolo ich 5, ako školských dní v týždni :-) ) sme si zapisovali, čo sme mali v daný deň zvládnuť a deti si to samé vyfarbovali natoľko, nakoľko to už dokázali. Mali sme v triede úžasnú alej (splnených želaní – lebo tie sme si písali aj navzájom do dlaní „listov“) a ja som v nej deň čo deň sedávala a uvažovala pod každým jedným stromom, ako mu dodať „výživu“ – poznanie tak, aby každý bol farebný, živý, plný poznania.
Pri najlepšej vôli, spôsobe a cestách toho, ako som sa s deťmi učila, bolo na nich veľa „bielych miest“. Robila som všetko možné, aby mali možnosť „vyfarbiť sa“ – dokonca som mala aj mladícky neudržateľnú dynamiku, s ktorou som vťahovala deti aj rodičov do všetkých plánov, ako na to, tvorili sme a hľadali spolu, dokonca som raz aj utekala pred psami, ktoré na mňa poštvali podgurážení osadníci, lebo som mala tú drzosť prísť pre chlapca, ktorého neposielali do školy…
No… Vtedy mi bolo jasné, že tam, kde som, som správne. Naučila som sa mnohé o osobnostiach detí, o ich prijímaní (teraz vravím o ozajstnej inklúzii, hoci vtedy o nej nebolo ani chýru ani slychu a iba sme objavovali, čo je to integrácia), pustila som sa do ďalšieho a ďalšieho vzdelávania, len aby sa tá naša alej zazelenala. :)
Na konci roku, keď sme s pomocou odborníkov všeličo identifikovali, som mala v tej mojej prvej prvej triede 11 detí, ktorým bola odporučená integrácia. Z 21. .. Škola zohnala špeciálneho pedagóga a v ďalšom roku s nimi pracoval ako so špeciálnou triedou, teda s tými , ktorým to bolo odporučené. Ostatných sme rodzdelili do ostatných dvoch tried v ročníku.
Bol to riadne dynamický nástup, no odvtedy všetky tie deti so všetkými tými dys, …ADHD, AS atď. sú moje „srdcovky“. A nech sedím kdekoľvek stále okolo seba vidím tú alej ich osobných stromov poznaní (ktoré sme spolu vymysleli) a mám na pamäti, že všetko chce rásť :) a ja som ten, kto ich v ich raste sprevádza.
No vedeli to aj iní. To, čo a ako som zažívala s „problemmakerami“ a deťmi s rôznymi „diagnózami“ v triede spôsobilo, že sa na mňa obracalo stále viac rodičov s prosbou o prijatie toho ich „systémom vyčleneného“ dieťaťa. A ja som sa po prvý raz zrazila so svojou osobnou hranicou schopnosti prijať inakosť – jedinečnosť – rôznorodosť – nazvite to ako len chcete.
Odchádzala som na prázdniny, mala za sebou 5 rokov praxe, spomínanú moju prvú prvú triedu a ďalšiu fantastickú s ktorou sme spolu prešli od prvej po štvrtú (vrátane), overujúc aleternatívu Step by step, bez jedinej známky (autentickým hodnotením), so zameraním na „celé stromy poznania“- osobné výkony, zručnosti, želania, sebapoznanie… A naviac som poznala zloženie svojej budúcej prvej triedy, ktorá ma čakala po prázdninách – bola v nej časť detí z prípravného ročníka (predškolského), časť, ktorej rodičia potrebovali, aby niekto vzal ich (vyčlenené) deti, jedno dievčatko, ktoré odmietlo prijať viacero škôl a… Odchádzala som s tým, že toto je môj maximálny osobnostný strop, ktorý viem pedagogicky ustáť, chystala som jedinečné aktivity pre jedinečné deti a…
V septembri ma čakalo prekvapenie. Okrem všetkých tých očakávaných detí som mala v triede ešte jedno dievčatko „naviac“. Dievčatko, ktoré bolo pre mňa povestnou „poslednou kvapkou“. Aj dnes si pamätám, ako som kričala Koniec! Odchádzam! Toto nie som povinná znášať! Takto sme sa nedohodli! Prečo zase ja? Ja už mám plnú triedu tých, ktorí… Toto je nad môj limit!
A tak som sa stala prvou učiteľkou, ktorá mala v triede počas jedného roku hneď dve asistentky, pre dve dievčatá, ktoré ich fakt potrebovali. Vtedy o možnosti asistenta v škole ešte nebolo ani chýru ani slychu. Vravíme o roku 1999. A dvoch skvelých mamičkách, ktoré robili asistentky svojim deťom vzhľadom na ich zdravotný stav a aby neprišli o príspevok, ale hlavne, aby ich deti mohli prosperovať, robili im asistentky aj v triede.
Prvý mesiac som sa hádala sama so sebou a priznávam, prvý týždeň som aj paralelne hľadala iné zamestnanie. Nechcem popisovať , čo ma k tomu viedlo. Prejavy správania, ktoré sú tak náročné na osobné zvládanie a spravovanie, „rušenie“ v triede, ktoré „znemožňovalo učiť“ sa ostatným a učiť deti mne, dnes pozná obrovské množstvo učiteľov a rodičov. A cítia sa rovnako bezmocní, frustrovaní, nahnevaní a nešťastní ako ja vtedy. Nech sa akokoľvek snažíte zvládať tieto prejavy „hlavou, rozumom, nastavovaním pravidiel“, to, čo sa deje v triedach je nad schopnosti tých detí a je ako… ako povedala jedna moja priateľka, matka dieťaťa s autizmom, dostať mimozemšťana a snažiť sa ho „normalizovať“.
Potom, ako som sa rozhodla ostať (učenie je moja srdcovka) a ako som dokázala prekročiť svoj hnev, zrazu som zase sedela v aleji poznania (tentoraz to myslím obrazne) a hľadala, ako by sa mohla zazelenieť. Nielen tá „prirodzená“ ale aj tie „cudzokrajné“ a „mimozemské“ stromy, ktoré v nej mám.
A objavila som – MIKROKLÍMU triedy, ktorú keď som sama v sebe nastavila na prijatie a podporu, tak sa zrazu začali diať zázraky.
Nemôžem a nechcem písať o diagnózach jednotlivých detí, no pre vytvorenie obrazu sa viem podeliť aspoň o niečo.
Prvé dievčatko, to, ktoré som prijala ešte pred prázdninami, odmietli v mnohých školách, lebo vzhľadom na množstvo operácií očí a počet dioptrií potrebovalo asistentku na sprevádzanie v priestore. Naviac malo v papieroch IQ, ktoré nezdopovedalo tabuľkám, určeným pre vzdelávanie v bežnej ZŠ. No.To všetko by snáď ešte v niektorých školách kvôli dotácii ustáli, ale učitelia v tom čase neboli zvyknutí na asistentov a „pustiť si do triedy cudzieho na celé „vyučko“ sa považovalo za osobný útok a kontrolu učiteľa, ktorú si proste nikto neprial, ba bojoval proti. Prakticky to vyzeralo tak, že mamička sa stala skvelou súčasťou triedy, rovnako ako dieťa. Nešlo jej čítanie, nešlo jej písanie a mysleli sme, že to bude vďaka diagnóze, ktorá vraví o nedostatočnom IQ. Lenže – jedného dňa som vzala miesto pera hrubú fixku, napísala písmenko na „veľký papier“ prilepený na stenu (bežné grafomotorické cvičenie, ktoré som robievala s deťmi) a zrazu sa stal malý zázrak. Dievčatko vzalo pero a ako „po cestičke“ obtiahlo obrie písmeno. Vymenili sme pero na hrubé fixky, zošity za skicáre veľkého formátu, šlabikár zväčšili na niekoľkonásobný formát a zrazu… Dieťa plynule čítalo, bez chýb písalo a „zázračne sa mu zvýšilo IQ“ – to je, samozrejme, žart, prvýkrát ho diagnostikovali bez ohľadu na jeho osobné potreby a tak bolo pomalé a nevolilo medzi obrázkami správny výber, nevidelo (doslova) súvislosti a z frustrácie a v očakávaní katastrofy nevolilo správne ani pri jazykovom prejave…
Vlastne, presne ako ja. :) Z frustrácie a očakávania katastrofy som takmer odišla zo školstva preto, že som jasne cítila, že moja osobná kapacita a schopnosti boli prekročené a „nemienila som to znášať“. V okamihu, keď už som dokázala vidieť, som miesto dieťaťa, ktoré som v triede „neočakávala a bolo mi tam šupnuté nad môj limit“ zrazu videla, že to nie je “ neartikulovane vrieskajúca, vyvádzajúca, pobehujúca a utekajúca bitkárka“, ktorá ubližuje iným a ruší, ale dieťa, ktoré nedokáže rozprávať (nefungujúce centrum reči jej stálo v ceste) a tak sa snaží komunikovať rukami, nohami (kopaním, udieraním, lebo na nič menšie nebola väčšia reakcia) a zúfalým útekom od tých nechápavých…
Za ten rok, čo sme boli spolu, sme našli spôsob, ako komunikovať, ako nájsť spoločné dohody a pravidlá a aj vďaka maminke, ktorá nakoniec bola asistentkou nielen pre ňu, ale pre celú triedu, sme „našli spoločnú reč“ a ona aj po mojom odchode zo školy (tentokrát preto, že som sa vydala a odsťahovala), so všetkou svojou jedinečnosťou dokázala úspešne nielen skončiť školu, ale aj vyštudovať strednú a zamestnať sa. Viem to, lebo keď som raz náhodou pred pár rokmi prechádzala svojim rodným mestom, prihovorila sa mi tak, ako to len ona vedela, v obchode a poďakovala mi. Jej mama tiež. Povedala, že len vďaka tej prvej triede a spôsobom, ktoré sme tam spolu objavili, dokázali spolu potom prejsť celým vzdelávaním… Keby som bola odišla, ako som sa zastrájala po zistení, že ju mám v triede bez toho, aby som to vopred vedela,… by som sa nikdy nebola posunula tak ďaleko ako pedagóg vo svojej schopnosti vnímať jedninečnosť a komunikovať aj inak, ako len slovami.
Už nikdy viac som s deťmi nerobila „stromy poznania“, našla som si s každou ďalšou triedou iné spôsoby a cesty, ako tvoriť mikroklímu v triede tak, aby prospievala nám všetkým a bola nás všetkých a aby deti spoznávali svoje cesty poznania a to, ako po nich kráčajú, vrátane toho, ako sa chcú cítiť a spolu žiť a tvoriť s ostatnými…
No ešte dvakrát som zarevala „KONČÍM! „
Raz, keď mi pár dní pred tým, ako MŠ prideľuje dotácie na deti riaditeľka proste bez akejkoľvek dohody, upozornenia, opýtania, pridala do triedy dieťa, s ktorým sme hneď mali extra zážitky a bolo jasné, že nejde o triedu, ani deti, ani ono dieťa, ale o získanie dotácie pre školu (príbeh je celý tu) a druhý raz, keď som nezvládla spôsoby, aké v škole vládli a rozhodla sa odísť po 20 rokoch zo školstva.
Pre tých, ktorí nevládzu čítať celý príbeh pod linkom, išlo o chlapca s Aspergerom a pridruženými problémami, možno pre islustráciu len toľko, že sa javil ako neriadená strela, hneď prvý deň urobil monokel spolužiačke a mali sme čo robiť viaceré, aby… A opäť po troch rokoch malý zázrak (na ktorom má ale opäť obrovský podiel spolupráca s jeho úžasnou maminkou) – dnes je úspešným žiakom gymnázia, hoci pred rokmi … Nebudem to rozvádzať, len toľko, milé maminky a pedagógovia „vyčerpávajúcich, nezvládteľných, neštandartných“ detí, inakistov a mimozemšťanov, že ak sa cez všetku tú frustráciu, bezmocnosť a pocity osobnej neúspešnosti dokážete pozerať na svet chvíľkami jeho očami ,… tak potom sa dá dokázať aj toto.
Moje posledné KONČÍM! v školstve skončilo na kurze Comenia scriptu v CZŠ Narnia. V okamihu, keď už som mala pocit, že sa mi proste nechce byť bielou vranou v školstve, že ma nebaví stále ukazovať, ako sa veci dajú a počúvať výhovorky iných prečo nie, nevládala som byť inou medzi „normálnymi“, tou, čo sa vždy čudujú , čo a ako a prečo vôbec robí a žije s deťmi, v tom okamihu som prišla na kurz do Narnie a vedela som, že som doma. Že nie školstvo je zlé, že nie systém, ale to, ako ho my ako učitelia, riaditelia, vnímame, realizujeme, čo všetko si myslíme , že musíme a robíme to, čo nerobíme, lebo sa bojíme…
Zrazu som bola v „Narnii – inom svete“, kde tak, ako v mojej prvej škole, hľadáme, ako sa veci dajú, objavujeme spolu, robme chyby, učíme sa z nich, smejeme sa, žijeme spolu s deťmi, učitelia spolu, prepájame sa s rodičmi a príbehmi rodín a….Moje posledné KONČÍM ma priviedlo na začiatok, na miesto, kde všetko to, čo robím, robím rada a v super prostredí, deliac sa o to spolu s ostatnými (nielen) pedagógmi.
Dnes som po čase videla kúsok Obecnej školy. A písala si s priateľkou, ktorá mi vďaka pocitu bezmocnosti zo svojho „iného“ dieťaťa pripomenula učiteľku, ktorá „sa zblázni“ a odchádza zo školy von dverami, mávajúc rukami, rovno do blázninca. Mala pocit, že stojí pred tými dverami a už-už vykročí.
A ja som si presne spomenula na svoje trikrát, kedy som kričala KONČÍM! a takmer ten prah „smerom k bláznincu“ prekročila.
No miesto toho som prekročila svoj hnev, frustráciu a bezmocnosť. Tie deti sú našimi učiteľmi rovnako, ako sme my ich učiteľmi. A v okamihu, keď sa dokážeme vidieť, vnímať, cítiť a prestaneme sa pozerať sami na seba ako na niekoho, kto „musí všetko viesť a ovládať“ aby boli všetci úspešní, v okamihu, keď im prestaneme „nasilu maľovať ich stromy poznania“ aby sa zazelenali podľa nás a začneme ich podporovať a sprevádzať rovnako ako seba, vtedy sa udejú zázraky – nehovoriace dievčatko zvládne s nami komunikáciu a vyštuduje školu, hoci malo v lekárskom zázname, že je to mimo jej možnosti, inému pomôže obyčajná hrubá fixka a zväčšenie sveta priamo jemu na mieru a inému zas to, že s ním niekto donekonečna pokojne nacvičuje všetky sociálne situácie, do ktorých sa dostáva, až kým mu nie sú známe a hoci ich „necíti“, zvláda ich tak výborne, že sa ako prvý mimozemšťan stane platným členom obyčajnej triedy…
Myslite na to, keď vám nabudúce pre niečo v súvislosti s deťmi (a je jedno či ako rodičovi alebo učiteľovi) zasvieti a rozkričí sa v hlave kontrolka KONČÍM.
Lebo možno to nie je ten správny čas na koniec. Možno je o ten správny čas prekročiť svoju hranicu a vykročiť k novému poznaniu, ktoré pomôže nielen mne či vám, ale aj niekomu, ku komu by sa inak nedostalo.
Mrzí ma, koľko je dnes vo svete rodičov/detí, ktoré zažívajú neprijatie/útek/útok zo strany škôl, učiteľov, iných, práve kvôli tomu, že nie sú „klasicky vzdelávateľné“.
Tie deti spolu s vami menia svet. Rovnako ako všetky ostatné . A verím, že čoskoro už aj spolu. Držím nám všetkým palce, aby sme našli tú správnu cestu.