… poznáte to :) …
Ako učiteľka, ale aj ako matka som s týmto konfrontovaná často: poctivo naplánujem čo a ako budeme robiť a potom sa zrazu udeje niečo, čo …
Ako učiteľka som sa s tým vyrovnala pomerne rýchlo, ba dokonca objavila čaro a možnosti tejto skutočnosti. Učím totiž deti, nie učivo- takže vždy reagujem na deti. Skúsim to priblížiť – všeobecne sa od učiteľov očakáva, že „naučia deti učivo“, t.j. že detí budú mať „požadované vedomosti“. Dokonca (ne)úspešnosť učiteľov je často posudzovaná podľa toho, aké výsledky deti dosahujú v testoch, výsledky sú porovnávané, robia sa rebríčky a učitelia sú (ne)odmeňovaní na základe toho, aké výsledky dosiahli ich deti ( v úplne najhoršom prípade v porovnaní s ostatnými)- to som sa dozvedela od niekoľkých učiteľov na celoslovenskej konferencii a poriadne ma to dostalo. Tvrdili, že sa nemôžu s deťmi rozprávať, ani sa o ne zaujímať, lebo na to nemajú čas. Majú totiž toľko učiva, ktoré ich musia „učiť“-prednášať, cvičiť, kontrolovať, že na deti samotné nemajú čas. A už vôbec nie na nejaké hodnoty, osobné veci, výchovu atd. Riaditelia ch totiž platia podľa výsledkov testov a tak učia deti na testy. No v skutočnosti učia deti „bez ohľadu na ne“, ako objekt vzdelávania, lebo na tom stojí to, ako budú posudzovaní.
Silne mi to pripomenulo zážitok z pôrodníckej kliniky, kde jedna moja priateľka buchla dvermi, lebo pri rozhovore o pôrode, keď chcela dohodnúť nejak podrobnosti so svojím pôrodníkom sa dozvedela, že „pôrod vedie on, pôrod je jeho zodpovednosť, jeho vec, ona sa len zúčastňuje.“. Paralela s tým, ako sa deti majú iba zúčastňovať vzdelávania, ktoré je „zodpovednosťou“ učiteľa, mi prišla veľmi silná.
Aby sme to vedeli zmeniť, musíme najskôr zmeniť svoje zameranie :) a zvládnuť, že hoci máme učiť „učivo“ v skutočnosti sa učíme s deťmi (nepíšem učíme deti, zámerne, lebo v skutočnosti sa učíme spolu, proces je obojstranný). Aby sme aj cez super naplánované aktivity, zážitky či dovolenky pre deti či rodiny vnímali deti a rodiny ako také.
Keď sme na základe predošlých super skúseností plánovali takmer ročný cyklus rodinných aktivít- rodinný podnikateľský inkubátor, naplánovali sme ho najlepšie , ako sme vedeli. Tak, že podľa nášho plánu by to dokázal zreplikovať ktokoľvek. No poznáte to- človek mieni…
A tak nakoniec bol inkubátor ako taký skvelým osobnostným cvičením pre nás všetkých a tak sme nakoniec nerobili „aktivity pre rodiny“, ale aktivity s rodinami. Kto zažije tento rozdiel, pochopí. A to je vlastne zatiaľ to najviac, čo mi náš rodinný podnikateľský inkubátor dal. Bol cvičením v tom, ako človek mieni a …
Čo sme sa teda naučili?
- že učiť sa spolu s deťmi je úžasné
- že spoločné tvorenie spája
- že dospelí majú rovnako skvelé nápady ako deti
- že podnikavosť drieme v každom z nás
- že to, ako nás deti vidia a ako my vidíme naše deti, je veľký dar, ktorý si môžme dať navzájom (vďaka deťom vieme objaviť v sebe niečo, o čom ani netušíme, že je našim talentom)
- že keď sa navzájom povzbudzujeme, dokážeme viac, ako si myslíme
- že rodičia skvele plánovať a deti majú superdrive ísť do akcie a plniť tie plány
- že nie je celkom jasné, kto sa od koho učí, no dôležité je, že spolu
- že hodnota a cena vecí sú dve rôzne veci
- že postaviť sa za svoju vlastnoručnú prácu a predávať ju má v sebe kus dobrodružstva
- že poctivé plánovanie je super cestou k dosiahnutiu výsledku, len treba cestou k jeho dosahovaniu mať oči, uši a srdce otvorené
- a že cesta, po ktorej sme šli, keď sme sa učili, môže byť pre iných taká vzácna, že nám zaplatí za to, aby sme ho sprevádzali po tej jeho
- a že sme vďační tým, vďaka ktorým sme mohli toto zažiť
Rodinný detský podnukateľský inkubátor bol skrátka SKVELÝ a poučný podnik. Ak by ho chcel niekto zreplikovať, máme skvelé plány, metodiku a po spoločnej reflexii už aj webstránku a chránený vzdelávací priestor.