Dušičky. Čas, ktorý sa mi v mysli vždy spájal s tými, ktorí s nami už nie sú… hoci by sme naozaj radi s nimi boli. So svetielkami a sviečkami. So smrťou. Ťažké spojenie. Nosila som ho v sebe až kým som raz nevypočula svoje deti… a nezažila, že v skutočnosti nie je o smrti, ale o láske.
Bolo to takto:
V pondelok nám umrela susedka. Mala 71 rokov a bola onkologickou pacientkou. A ešte skvelou dobrosrdečnou ženou. Keď dedinský rozhlas vyhlásil čas pohrebu, pritancovala Julka s otázkou:
– Mami a je láska naozaj silnejšia ako smrť ?
Vyrazilo mi to dych. Poznám ju, milovníčku rozprávok, aj to, ako výroky z nich používa v dennom živote, no toto ma fakt zaskočilo. Spýtavo som sa na ňu pozrela.
– Lebo láska je vraj silnejšia ako smrť ! A tak som si myslela, že keď ťa budem ľúbiť zo všetkých síl, stále, vždy a všade, aj keď s tebou nebudem, že smrť ku tebe nebude môcť…
Ale Blanku ľúbili všetci. A aj tak sa k nej dostala. Tak ako je to ?
Ach, jaj. A ešte raz ach jaj. Pochopila som okamžite. Myslela na to, že keď ma bude ľúbiť, zachráni ma pre smrťou. Ale ak to nefungovalo u susedky…
Julka pokračovala:
-Ja ťa ľúbim ako celý svet, ba ešte viac, -povedala.
To už zaujalo aj Hanku. Pribehla ku nám do „debaty“ a ozvala sa:
-Veď aj ja, nielen pre tú smrť, ale že si taká naša.
Ešte vždy som nenachádzala slová. Vyzeralo to pre mňa, že smrť vyhrala. Ako im TOTO vysvetlím? To im predsa nemôžem urobiť? Mystérium toho, ako Láska porazila smrť, biblický príbeh… bol zatiaľ príliš vzdialený na to, aby som to dokázala priblížiť malým deťom. (Mali 4 a 5 rokov, tuším). Nastalo ticho, do ktorého zamyslene prehovorila Hanka:
-No, v skutočnosti nie je jasné, kto je silnejší, lebo hoci im smrť tetu vzala, láska, tá im ostala. Tej sa nestalo nič…
Potešila som sa, že je to uzavreté celkom fajn. Usmiala som sa a chcela odbehnúť. Lenže Julka pokračovala v rozhovore:
-Načo im je taká láska, čo im ostala, bez Blanky !
Chvíľa ticha a skôr, ako som stihla prehovoriť, ozvalo sa v Hanke to krásne niečo, čo volám múdrosťou, ktorú si deti nesú z neba k nám a ešte ju nestihli zabudnúť:
–To je jednoduché. Láska je jediné, čo ťa vie vyniesť až do neba. Takže je dobre, že ju majú. Sú ňou spolu spojení. Otvára im bránu neba a odtiaľ potom môže Blanka cez tú ich láskovú cestičku hladkať a chrániť tých, ktorí ju ku nej postavali.
Uzavreté. Hotovo. Hoci som sa do rozhovoru zapojila iba premýšľaním, dozvedela som sa viac, ako by som kedy dokázala vymyslieť.
Láska je silnejšia ako smrť. Spája nás s Nebom, aj s tými, ktorých ľúbime. Takže ak chcete, potrebujete cítiť pohladenie od niekoho, kto už tu s nami fyzicky nie je, stačí cítiť k nemu čistú lásku. Tú, ktorá nám stavia cestu do neba, ktorá nás spája, nech sme kdekoľvek.
To som sa dozvedela od detí, v okamihu, keď som ich dokázala vypočuť v zastavení.
A potom sa rozbehli a už to boli zasa tie moje dve bláznivé ukričané lásky. No vo mne to rezonuje dodnes. A tak sme si dnes na cinotríne dovolili miesto smútku cítiť to najvzácnejšie- lásku. Ako dar, ktorý spája nebo a zem, život a smrť, nás a všetkých našich blízkych. A boli s nimi chvíľu spojení, v myšlienkach, v spomienkach, v láske.
Tie svetielka, ktoré tak symbolicky kladieme na hroby, treba najskôr zažať v duši. Krásne dušičky, priatelia.
Ľuba