Deti sú úžasné

Zapisujem deti do prvého ročníka. Za ruku sa ma chytí dievčatko, nazvime ho Hanka :) ( kedže údaje o deťoch naozaj chránime, zvolila som meno svojej dcéry, lebo sa chcem podeliť o  jeden zo série neuveriteľných zážitkov).

Prejdeme sa spolu po triede, sadneme si za školskú lavicu, rozprávame sa. Upiera na moju tvár nádherné  vnímavé oči a ja si vravím, že takto pozorne ma už dávno nikto nepočúval- ani dieťa, ani dospelý. Je to taký malý zázrak- cítim, ako ma naplno vníma a presne tak aj reaguje. Je to rozhovor, ktorý vám nedokáže darovať ani mnoho dospelých, pomyslím si a viem, že až sa budeme učiť aktívne počúvanie ( vnímaj hovoriaceho očami, ušami aj srdcom), ja sa budem mať čo učiť od tejto Hanky. :)

To všetko mi prebehne hlavou, kým ona kreslí obrázok. Je čas pohrať sa s rytmom slov. Ukážem je, ako na to a ona zrazu povie:

-Prepáč, že sa ti otočím trošku bokom, ale ja na ľavé uško skoro vôbec nepočujem a ak chcem urobiť správne, o čo ma žiadaš, musím to najskôr správne vypočuť.

Začínajú mi vchádzať slzy do očí, no veselo pokračujeme, tlieskame, hráme sa na ozvenu, smejeme sa. Nakoniec sa jej spýtam, ako sa jej u nás páči.

-No, ja som si s ocom vyberala a pozerala školy a najviac sa mi páčila táto , tak sme sem prišli. A ako som vošla sem, tak sa mi to potvrdilo- že som tu tak doma. Lenže ujo doktor povedal, že mám veľmi choré aj to druhé uško, to pravé. A že by som mala ísť do triedy, takej inej, kde by bolo máličko detí, lebo je možné, že časom prestanem počuť celkom.

Pozerá sa mi priamo do očí a ja mám čo robiť, aby mi nestiekla po tvári slza , ktorá sa derie z hlbky duše.

-Vy tu máte veľa detí v triede, však? čítali sme s ockom, aj a stretnutí mu povedali, že 25.

-To je pravda, máme v každej triede 25 detí.- odpoviem a derie sa mi na jazyk, že to nie je zas tak veľa, že by ju mohlo mať rado presne toľko kamarátov a …

-No, a ja som vymyslela, že by som mohla byť jedna z nich. Vieš, kým počujem, naučila by som sa ich počúvať najlepšie ako viem. No a potom, ak by som už nepočula, už by sme sa poznali a rozumeli si, tak už by to moje nepočutie nevadilo, či?

Pozerám sa do tých krásnych očí a cítim, ako ma počúva srdcom. Usmejem sa a prikývnem. Potvrdím to aj slovami a ako za ruku odchádzame z triedy, opäť si uvedomujem, aké sú deti úžasné.

Nejde o to, že má plán zdolať svoje ťažkosti a ísť za svojím cieľom- do školy, kde sa jej páči, hoci pre jej zdravotný stav  je určená lekárom škola iná. Ide o to, aké je fantastické, že verí sebe, že dokáže naučiť sa rozumieť deťom- kamarátom aj bez sluchu,  a že verí, že oni zase dokážu rozumieť jej, bez ohľadu na to, že jej ostane k dispozícii len počúvanie očami a srdcom.

Hanka sa rozbehne za ockom a ja si, kráčajúc nazad do triedy, zotieram slzy, čo mi stekajú po lícach. Už toľkorát som zažila a písala o úžasných deťoch, skvelej generácii, ktorá nám rastie… A napriek tomu ma vždy nanovo prekvapujú a dojímajú tieto neskutočné, skvelé , nadšené bytosti, od  ktorých sa môžeme aj my učiť  ľudskosti,jednoduchej radosti z jednoduchých vecí- akou je možnosť vypočuť niekoho a byť niekým vypočutý a tiež dôvere v to, že dokážeme ustáť všetko,čo nám život prináša…

Dakujem Ti, Hanka.

 

Zdieľaj s priateľmi

You may also like...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *