Uprostred „sídlisika“- dávam do úvodzoviek, lebo je to vlastne v kruhu domov, postavených ešte z tehál, nie panelov, stojí prachár, hojdačky a obria čerešňa.
Rok čo rok je bohato obsypaná čerešňami a deťmi zo sídliska. Dnes, ako Julka vyliezala do koruny a hádzala čerešne tým, ktorí nevedia liezť tak ako ona, čo nedočiahnu, alebo si netrúfajú, pristavil sa pod stromom starý pán.
Obvykle starý pán znamená dohováranie (aspoň tu to tak zvykne byť), no tento zlomil všetky stereotypy.
Predstavte si, bol to on, kto tento strom pred 50 rokmi zasadil a rok čo rok sa teší, akú prináša radosť .
A ja rozmýšľam, aké zdanlivo jednoduché je urobiť niečo, čo teší ľudí už 50 rokov.
A tak mu Júlia poďakovala. :)
Keby sme vedeli pozerať na svet tak, aby sme videli za čo všetko a komu môžme byť vďační, bolo by tu nádherne.
No (zatiaľ) nevieme. A tak sa len radujeme a bezmenne ďakujeme za jednoduché radosti :) napríklad za stromy, čo dávajú čerešne každému,kto má chuť.
A rozvažujeme, čo ostane po nás. Akú (tajnú) radosť zanecháme? Čo sú naše stopy v tomto svete?
Veľa radosti a dobrú chuť. (hoci ja čerešne nejem, jednu som si dala. Pre radosť. )
Zanechali ste nejakú tajnú radosť, alebo objavili takúto stopu po niekom?
Napíšte mi do komentára.
Pekný deň,
Ľuba