Ako pomôcť bohu splniť jeho želanie

Kráčame s Hankou zo školy. Zrazu ukáže tak ako to len ona vie, nadšene, akoby objavila svet: „Aha, mami! “ Pozriem tým smerom a hľadím na tú „najobyčajnejšiu burinu“ na svete. Púpava. Plná tráva „lampášikov“.

 „Začína sa obdobie splnených želaní! Pamätáš sa? „

Pravdaže sa pamätám! Každý rok, odkedy vie rozprávať, sa hráme hru na splnené želania. Máme za sebou množstvo krásnych príbehov, zážitkov a malých zázrakov. To je tak: vezmete do rúk púpavu, niečo si želáte, fúknete z celej sily a ak dokážete „dať krídla“  všetkým púpavienkovým snom, tak ten váš sa splní.

Pozrie na mňa nezbedne, skloní sa, že odtrhne tú najväčšiu púpavu, keď tu zrazú- fúúúúú- vietor jej ju „vyfúkne rovno pred nosom“. Ústa sa mi roztiahnu do úsmevu, no než sa začnem nahlas smiať, Hany s plnou vážnosťou povie:

„Aha, mami, boh si práve niečo prial! No nesplní sa mu to, ostali tu ešte dva padáčiky! „

Pozerám na ňu s údivom, no ona už kľačí pri inej púpave. Netrhá ju, čaká. Môj údiv sa stupňuje… Chvíľu sa nedeje nič, no než sa jej stihnem opýtať, prečo neodtrhla púpavu a nefúka, vetrík sa vráti. Kľačiaca Hanka ho sleduje, dýcha spolu s ním a v okamihu, keď sa oprie do púpavy, fúkne aj ona z celej sily.  Odletia všetky padáčiky. Hanka vyskočí a kričí z celej sily: “ Pozri, mami! Pomohla som bohu splniť jeho želanie! „

Pozerám  na ňu a neviem, čo povedať. Hlúpo sa opýtam: „A čo si prial? „

Teraz zase pozerá začudovane ona: “ Ja neviem. Ani boh nerozmýšľa nad našimi želaniami, keď sa s nimi naňho obraciame. Keď si ich naozaj želáme, tak nám pomáha plniť ich. No niekedy to nejde- keď naše nádychy a výdychy nie sú zohraté s tými nebeskými. To je tak isto ako s tou púpavou, len naopak.“

A ja tam stojím, zaskočená a v hlave mi beží ľudské príslovie: Pomôž si človeče, aj pánboh ti pomôže. Len naopak: Pomôž, bože, aj človek ti pomôže…

A v srdci mi utkvie ten obraz s detským návodom, ako sa to dá:

Neboj sa kľaknúť  na zem, dýchať spolu s ňou, prepojiť sa vnútorne s miestom, kde si, otvoriť  srdce a vydýchnuť svoje želanie do sveta z celej sily. Alebo vydýchnuť iba tak, z čistej radosti, aby sa splnilo želanie niekomu inému.

Potom tak akosi prestáva byť dôležité, čo to bolo za želanie. Aj to, čie bolo.

Dôležité je, že si ich pomáhame plniť navzájom, lebo sme spolu prepojení.

Tie pravé želania a prepojenia sa nám všetkým želá

Ľuba

PS: Oddnes viem, že púpavy netreba trhať. Že sa ku nim dá skloniť. A že fúkať z celej sily môže spolu aj celá rodina. Krásna hra – na život. Plniť si navzájom želania- dokonca aj tie, ktorých obsah nepoznáme. :)

Krásne púpavové dni všetkým.

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *