23.6.2015

Včera som napísala blog o vzácnosti času a dnes… dnes som so užila o trošku dlhšie ráno s rodinou a tak som bežala do školy, aby som stihla. :-) Prešľapujúc v MHD som si zrazu uvedomila, že začali hrať v rádiu hudbu, ktorú si púšťame pri tvorení v domove dôchodcov, no nedocvaklo mi :-) a tak som vypálila z autobusu, preletela po prechode, usúdila som, že popred električku to ešte stihnem a zrazu, keď som sa vrhla na druhý prechod, oproti mne vykročila- víla. :-) Mladá žena, s kvetmi vo vlasoch, no nebola bosonohá… Na nohách mala hrubé spevňujúce čierne ortopedické topánky, kompenzujúce kratšiu nohu, opierala sa o barle a napriek tomu vyzerala, akoby sa zľahka nadnášala pomalým tanečným krokom, s barlami ako na hojdačke… 23_6Zahanbila som sa… Ja v rozbehu, s napätím v tvári, všetko za mnou vialo (mama by povedala, že som ako divá Bára), ona s barlami , úsmevom, venčekom vo vlasoch pokojne venujúc pozornosť každému kroku. Ďakujem jej, lebo som spomalila a pokojne prišla včas, dokonca som sa miesto behu stihla v pokoji porozprávať s kolegyňou. Príliš často sa rútim k cieľu a zabúdam si vychutnávať cestu a uvedomovať si svoje kroky… Ďakujem ti, milá víla, za pripomenutie. :-) Aj za to, že som videla, že k cieľu sa dá aj pretancovať- keď máš venček na hlave a vieš, že si víla, barle ťa nezastavia. ;-)

Krásny deň všetkým.

Ľuba

 

Mohlo by sa Vám tiež páčiť...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *