fbpx

Vydrž ešte moment, hneď mi budeš môcť porozprávať, čo ťa trápi

MHD. Otvoria sa dvere, dnu vnesie maminka “vrieskajúceho” chlapčeka, ktorý vydáva neartikulované hlasité zvuky. Okamžite má pozornosť celého autobusu, ľudia začínajú mať hlasité poznámky, no maminka si bojovne vzdorujúce dieťa usadí na kolená tak, aby si videli do tváre, dotkne sa mu líca a povie:
– Vydrž ešte moment, hneď mi budeš môcť porozprávať, čo ťa trápi.
Malý stále kričí, no už nebojuje, pozerá na maminku, ktorá mu rozopína overal a dáva mu dolu palčiaky.
V tom okamihu malý zmĺkne, začne gestikulovať a maminka mu odpovedá – tiež posunkami.
Nastane ticho, tá bezhlasitá reč zrazu umlčí všetky odsudzujúce, posudzujúce aj rozčuľujúce sa hlasy v autobuse.

A ja rozmýšľam, aké hrozné musí byť pre dieťa dorozumievajúce sa posunkovaním dostať na ruky palčiaky. Akoby mne niekto na cestu zalepil ústa…
Zamrazí ma a vôbec to nesúvisí s arktickou vlnou počasia, ale skôr s tou (ne)ľudskou.
A potom ma tá istá vlna zahreje.

Lebo jedna zo starých dám, ktoré sa hnevali na hluk, si presadne ku mame s chlapcom a začne s ním posunkovať.
Ako tak na nich pozerám, hoci mu nerozumiem rovnako, ako on nerozumie nám, je jasné, o čom gestá sú. Silne pripomínajú niečo, čím by som ja ukázala “prekliate rukavice!” , nech už konečne prestane mrznúť, aby sme sa mohli rozprávať aj cestou, nielen doma.  Vystúpia a ja si presadnem ku starkej. Spýtam sa jej, ako to, že posunkuje. A ona mi povie:
-Tiež mám posunkujúce vnúča. A mám ho nesmierne rada – je jediné z tých mojich všetkých, ktoré vždy, keď sa rozprávame, nehľadí do tabletu ani mobilu, ale priamo na mňa. Stálo za to naučiť sa jeho reč.