fbpx

Dali ste mi viac ako …

Dnešný sobotný trh na bratislavskej Miletičke je neobvykle prázdny. Pred hlavným vchodom, uprostred nikoho a ničoho, sedí pán na vozíku. Na bunde má položenú pokladničku, pred sebou ošúchaný kartón s nápisom. Poznám ho naspamäť- sobotu čo sobotu, v daždi aj slnku tu takto sedáva. Uvažujem, ako veľké by museli byť moje starosti, aby som sa v jeho zdravotnom stave  presunula na niekoľko hodín do takého hrozného mrazu za pár  mincí, ktoré možno dostanem…

Prebehla som okolo neho do trhoviska, vravím si, že rozmením a  keď pôjdem naspäť, dám mu nejaké drobné. Spomeniem si na to až keď ho zbadám. Uvedomím si, že mám iba kartu, no aj tak sa na moment zastavím, pozriem mu do očí a pozdravím ho. Hoci sa nepoznáme, sme “starí známi”, veď ho tu stretávam sobotu čo sobotu.

-Dobrý deň.- poviem.

-Dobrý deň .- odpovie a ja už -už vykročím na cestu domov, no on ešte dodá:

-A ďakujem vám.

V slove ďakujem zaznie niečo, čo ma zastaví.

-Za čo? – spýtam sa prekvapene. -Veď som vám nič nedala…

-Ale ba…Dali ste mi viac, ako mi dal ktokoľvek iný. Úprimne ste mi popriali dobrý deň.

Pozerám na neho a rozvažujem. Vtom okolo prebehne uzimený mladík a narýchlo mu hodí mincu. Pán poďakuje, no mladík už je preč. A vtedy mi to dôjde…

Ľudia okolo neho chodia, akoby bol neviditeľný. Niektorí mu aj hodia mincu, ale je to skôr automatický reflex, ako záujem.

Spomeniem si na reportáž jednej američanky, ktorá sa chodila rozprávať s bezdomovcami.  Vraveli, že je to to najkrajšie, čo im kto kedy dal- že vďaka nej opäť cítia, aké je to byť človekom. Nielen niečím, pred čím treba zmiznúť, či zrýchliť krok, či nebodaj si zapchať nos a odvrátiť hlavu.

Zvažujem, či sa vrátim a prehodím s ním pár slov. No nedokážem to- nie som také interaktívna… Zatiaľ.

No vynorí sa mi otázka, ktorú mi v rozhovore dali deti v mojej triede:

  • Ľubka, je niektorý človek cennejší ako iný?

A zrazu si plne uvedomujem, že tu niekde končí ľudskosť- tam, kde čo i len zaváhame nad odpove´dou, tam, kde zrazu nevidíme toho druhého ako človeka, kde sa stáva bezcenným, neviditeľným niečím, lebo tak naňho (ne)pozerajú a že časom každý prejav ľudskosti- hoci len obyčajný úprimný pozdrav – považuje za dar väčší ako peniaze…

– Dali ste mi viac, ako ktokoľvek iný… znie mi v duši. Čo som mu to dala? Že sa na chvíľu cítil byť plnohodnotným človekom… Omnoho viac dal on mne. Už viem, ako odpoviem deťom v škole. Hoci to budú ešte dlhé zážitkové a rozhovorové časy. (Ľubka, dieťa je asi cennejšie ako dospelý, či? Lebo môže toho ešte viac vykonať, čaká ho dlhší život, takže má via času a čas je cennejší, či? A prezident je cennejší ako ostatní asi- nie? Keď si ho tak chránime… A vedci sú cennejší ako robotníci, lebo môžu zachrániť celé ľudstvo…A ty si tiež cennejšia, lebo vďaka tebe sa deti učia všetko k životu… A môj rodič mi je cennejší ako niekto cudzí…) Tak niekde medzi týmto budeme hľadať odpovede. V sebe. V tom, ako to boh myslel, že nás stvoril na svoj obraz a predsa sme takí rôzni…

NO ja si z dnešného trhu nesiem v sebe odpoveď:

Každý človek je cenná bytosť. To najcennejšie a spoločné v nás je naša Ľudskosť – dar, ktorí si dávame navzájom.

Prajem nám všetkým dobrý deň, priatelia! Ktokoľvek, kdekoľvek a akí koľvek sme.

Ľuba