MHD. Do štvorky si ku mne prisadne rodinka.
-Jéééj, ste to vy?! Ako sa majú dievčatá? – spýta sa ma pani a súčasne podáva termosku s čajom mužovi a synovi. Mozog mi pracuje na plné obrátky, no za svet si neviem spomenúť o koho ide….
-Nuž, dievčatá ležia doma s chrípkou, práve sa za nimi ponáhľam.- poviem.
-A manžel? – teraz už sa začínam hanbiť, ale zároveň uvažujem, či si ma s dakým nesplietla… veď nepoužila pri oslovení ani jedno meno – možno si ma s dakým mýli, veď koľko žien má dcéry a manžela…
– No, on bol s nimi doteraz. – odpoviem. Tak trochu som vzdala možnosť, že sa poznáme a tak som sa rozhodla rozprávať neurčito.
Tu do rozhovoru vstúpi jej manžel:
-Je to sila, že sme sa videli len raz a takto si to pamätáme, nie? Nikdy nezabudnem, ako ma vaša staršia dcéra chytila za ruku a povedala, že ani ona neuverila lekárom. A že vďaka tomu teraz normálne funguje, hoci jej povedali, že nikdy nebude môcť normálne jesť. Že podľa nich mala byť celý život na infúziách a nutričných drinkoch. No a povedali ste si, že nie a vďaka tomu je teraz normálna. Bola to len jedna veta, no pre mňa to bol dar z nebies. Premáhal som sa, aby manželka a syn necítili, že sa vzdávam… A zrazu mi malé dieťa povie, že si mám veriť a nevzdať sa… Hrklo to so mnou. Keď to dokázala ona, tak ja, čo som roky trénoval, to predsa musím dokázať tiež, no nie? Pozdravte ju odo mňa a povedzte jej, ako mi pomohla. Vlastne ani neviem, ako sa volá… Pamätám si len tú vetu, nech neverím lekárom, ale sebe.
Zohne sa a vloží do tašky pri nohách termosku. A vtedy mi to dôjde!
-Jeeeej, to ste vy?- vydýchnem pri pohľade na korčule v taške.
Začneme sa všetci smiať.
Nie, nevieme navzájom svoje mená a preto sa oslovujeme tak neurčito. Stretli sme sa IBA RAZ. Niekedy to stačí. Mňa vtedy hlboko dojal ich príbeh, matne si pamätám, že to bolo na klzisku na Hviezdoslavku. No a on dostal dar v podobe rozhovoru s našou dcérou. Až dodnes som nevedela, že Hany s ním hovorila…
– Ako to, že si ma pamätáte? – spýtam sa. Je mi úplne jasné, prečo si pamätajú Hanku- je nezabudnuteľná. No ako si pamätajú, že je moja?
– Lebo ste to vtedy zapísali na svoj fb profil a ku mne sa to dostalo a odvtedy patrím k vašim followers. A práve dnes mi spomienky ukázali ten zápis spred troch rokov…
Neodolám a vytiahnem mobil. Rozkliknem a fakt . Z 2.2.2014 sa mi tam skvie nápis, ktorý nahlas prečítam:
Naše deti korčuľujú na Hviezdoslavku, vonkajšie verejné klzisko. Okolo nich jazdí zaujímavý pár- teenager, ktorý jazdí “ako drak”, ale iba občas. Väčšinu času vedie za ruku cca 40 ročného ocka. Ocko je neistý, má prilbu, chrániče, pravdupovediac, ide mu to dosť zle. Za druhú ruku ho drží manželka, mama “draka”. Ocko si občas sadne na lavičku oddýchnuť a vtedy tí dvaja robia neuveriteľne radostné jazdy – ona má zjavne za sebou krasokorčuľovanie, mladý je dozaista korčuliar. Stojím pri kraji a s úsmevom ich pozorujem. Mamička sa pri mne pristaví a vravím jej, ako veľmi obdivujem ocka, ktorý zjavne kvôli svojmu synovi po prvý raz stojí na korčuliach a aj syna, ktorý zjavne s neskutočnou trpezlivosťou učí otca korčuľovať.
Maminka sa usmeje a vraví : “Viete, my ho obdivujeme ešte viac. Pred mesiacom ešte ležal po mozgovej príhode, nechodil. Pred tým bol profesionál a korčuľovanie patrilo k jeho dennému chlebu. To On naučil všetko nás. Jeho odvaha vrátiť sa na ľad, keď práve na ňom sa mu to stalo je úžasná. Mysleli sme, že nebude ani chodiť. A on nezlomne skúša niečo, o čom presne vie, ako to má byť, ale jeho telo akoby ho sabotovalo. Učíme sa do neho omnoho viac než on od nás.”
Wau! Klobúk dolu, milí moji neznámi.Pri najbližšej zastávke sa s Hany podelím o ten príbeh. A ona im zamáva. Lebo ich spája viac, ako len ľadová plocha, po ktorej jazdia. Spája ich radosť zo života.
Nikde ani zmienka o Hanke a jej rozhovore s tým pánom. Spýtam sa ho, kedy s ňou hovoril.
-Dala si so mnou tajné mini koliečko okolo stromčeku, keď som sa chcel postaviť, že si pôjdem dať dolu korčule- Prišla a spýtala sa ma, či mi môže pomôcť, keď moja rodina sa blázni na ľade. Bolo to také symbolické – do daru, kolečko pod stromčekom.
To sme nevedeli – ani ja, ani jeho žena a ani syn. No to je celá Hany.
Vystupujem.
Až vonku si uvedomím, že stále neviem ich mená. A že to vlastne ani nie je podstatné. Podstatné je, že som si uvedomila, ako si aj s úplne cudzími ľuďmi (nikto nie je cudzí, maminka! ) vstupujeme do svojich životov navzájom. Slovami, skutkami alebo stretnutiami, ktoré nám po čase vyprchajú z pamäte, no zanechajú stopy niekde hlbšie- v srdci. Tak cestou životom zanechávame stopy v sebe i v ľuďoch… Stopy, vďaka ktorým môže byť svet lepším miestom.
Ďakujem – vám, milí korčuliari, že ste sa mi prihovorili a pripomenuli niečo dôležité a ďakujem aj životu, ktorý má zmysel pre humor a presne tri roky odo dňa nášho stretnutia nám dal opäť príležitosť.
Niekedy máme iba jednu šancu. No tu sa radosť a vzájomné obdarovanie prehĺbili.
A – toto platí pre kohokoľvek z vás – keď ma dakde stretnete, pozdravíte a na čele mi uvidíte také tie “titulky s otáznikmi”, ktoré sú jasným znamením toho, že úporne premýšľam, kde sme sa stretli, pokojne mi príbeh nášho stretnutia rozpovedzte. Je krásne po čase dostať ten dar, zažiť to isté očami niekoho iného- očami a srdcom toho z druhej strany príbehu.
Ľuba