fbpx

Všetci sú kvety, len ja som lietadlo

Stojím na zastávke. Pomedzi ľudí kľučkuje chlapec a vydáva pri tom zvuky, ktoré jasne naznačujú, že je …
-Ako sa to zase správaš? Robíš hanbu! Okamžite prestaň hučať a lietať! – ozve sa jeho mama.
-Ale ja musím! Som lietadlo!- …

Mama má slzy na krajíčku, niektorí ľudia pohoršene nahlas rozprávajú niečo o nemožných matkách a dnešnej hroznej výchove…

-Tu pristávacia veža, tu pristávacia veža, haló, počujete ma? Nahláste svoju polohu, runway číslo 506668201209 je pripravená na pristátie… zahlásim “na plné ústa”
Lietadlo sa obzrie okolo seba a pochopí. (Prečítala som v rade za sebou čísla všetkých autobusov a trolejbusov, napísané na vrchu zastávky s lavičkou.)

-Pripravený na pristátie, navigujte ma! -odpovie lietadlo a ja som zrazu bezmocná, lebo som nikdy lietadlo na pristátie nenavigovala.

-Runway 506668201209 voľná, znížte letovú rýchlosť, pozor, je to skrátená runway, naleťte oblúkom sprava. -ozve sa zrazu nečakane mama, ktorej po líci tečie slza.
Lietadlo urobí otočku sprava, pristáva na lavičke, chvíľu balancuje a potom presne na okraji runway pristane – na tesnotku.
Tlieskame.
Mamička ďakuje, lietadlo je bezpečne usadené.

…A mne sa vybaví jedna z mojich bývalých tried,vďaka ktorej som pochopila, aké je ťažké byť lietadlom.
Máme hodinu. Deti začínajú mať dosť, je načase zaradiť nejaký energizér. Ide to. Zadýchané, rozpohybované, šťastné decká si teraz potrebujú vydýchnuť a sústrediť sa, takže ešte rýchlo zaradím hru na koncentráciu. Keďže sa zrovna učíme o rastlinách, zvolím hru na záhradníka.
Všetci sú kvety. Každý si vymyslí svoj kvet, povie ho nahlas, trieda sa snaží zapamätať všetky kvietky, prichádza záhradník. Hra začína.

Všetko super, iba jeden chlapec lieta po triede a hučí. S deťmi máme dohodu, rešpektujeme ho, potrebuje to. Aj s ním máme dohodu, snaží sa byť čo najtichšie a neruší nás. Napriek tomu občas preletí ponad kvety príliš blízko… Kvety sú zabraté do hry a nevšímajú si ho. Ide ešte bližšie. Nič. A zatiaľ čo ja sa teším, ako sme všetci pokročili, chlapec (ak hádate, že je to chlapec s diagnózou, tak áno, ale nie je to v tomto okamihu podstatné) sa zrazu zrúti na zem mimo našej záhrady. Myslela som si, že havaroval, a zrejme aj áno, ale inak, ako som čakala.

Otrasný, hnusný, posr.ný svet! Nechcem tu byť! Ja tu, ….nadávka,nadávka, nadávka, … nepatrím” Všetci sú ….nadávka… kvetinky, iba ja som lietadlo!
Kvetinkám ho príde ľúto, lenže havarovaného chlapca nie je možné v tomto stave nijako presvedčiť, utešiť, …potrebuje iné. To už našťastie vieme a tak na moje rýchle dohodnuté prezvonenie telefónom prichádza mama, ktorá je jeho asistentkou, odchádza s ním inam.

Keď sa vrátia, je všetko OK. Obdivujem tú mamu… aj to, čo všetko a ako robí pre syna, keďže asistenti nie sú k dispozícii, ona si zariadila “homeoficce”, ktorý robí v miestnosti školy a je k dispozícii synovi, nám, všetkým. Časť vyučovania so mnou v triede, časť na zavolanie…

Po vyučovaní odchádzajú deti na obed. Ja si dávam kávu s havarovanou mamou, ktorá nevie, či to dakedy “vôbec bude normálne”. A rozprávame sa. Spolu zvykneme riešiť spúšťače jeho emocionálnych zrútení… a hľadať cesty, ako ho podporiť, aj ostatné deti. Obe sme pochopili, že dnes si jej syn po prvý raz naplno uvedomil, že je iný. Všetci sú kvetinky, iba on je lietadlo. Lepšie by som to nepovedala. Áno, kvetinky sú síce každá iná, ale sú to kvetinky, majú to spoločné. Sú v tom spolu. On je lietadlo… A už to o sebe vie.
A už to viem aj ja, aj deti – rozprávali sme sa o tom spolu. Aké ťažké je byť jediným lietadlom medzi kvetinkami, aké ťažké je byť kvetinkami, ktoré majú žiť s lietadlom.

Zrazu mám v triede všeličo – geparda, čarodejnicu, kvetinku, raketoplán, spidermana… Zdá sa, že som si zavarila. Zdá sa… No postupne objavujeme, čo všetko lietadlo v triede môže dokázať, čo môžu dokázať gepard, čarodejnica, kvetinka, raketoplán, spiderman… a aké je to super, keď si navzájom môžu pomáhať, spolupracovať, dopĺňať sa,vnímať, podporovať, … učiť sa, žiť spolu svoje príbehy.
Naučilo ma to veľa.
Rovnako ako všetky deti v triede.
Okrem toho, že každý z nás je iný, učíme sa spolu žiť. Všetci spolu. Každý jeden.
Je skvelé môcť byť učiteľkou.

Aj vďaka tomu som vedela pochopiť a pristáť na zastávke MHD jedno lietadlo a zabránila tak havárii srdca jednej mamy.

Svet je plný rôznych detí, dospelých, kvetiniek, lietdiel, gapardov, víl, čarodejníc, mudrcov, premiérov, kameňov, vládcov, bágrov, boháčov, matiek, učiteliek a čo ja viem koho ešte. No pokiaľ sa dokážu naučiť byť k sebe vnímaví a naozaj sa snažia spolu žiť – teraz myslím obojstranne/všestranne, s vedomím, že svet máme len jeden a je spoločný, tak je to OK.
Učiť sa to nie je ľahké, v akomkoľvek veku, v akejkoľvek situácii. Ale je to potrebné. Ak to robíme celým svojim presvedčením, nasadením a srdcom, vždy sa niekto ďalší a ďalší pridá. Spočiatku možno len k potlesku, tak ako mnohí na tej zastávke pri pristátí lietadla, no neskôr, neskôr, verím, že rovnako, ako mňa chlapec v škole naučil podať to ďalej chlapcovi a mame na zastávke, hoci vtedy sme ešte ani netušili, že niekedy nejaká mama s chlapcom-lietadlom na zastávke bude, verím, že raz aj ľudia zo zastávky, keď príde ten čas… podajú láskavosť ďalej.

PS: To najťažšie na poslaní uciteľky pre mňa nie je naučiť deti vedonmosti. Ale dokázať ich naplno vnímať a vedieť vidieť potenciál lietadla, geparda, morskej víly, bagru, spidermana, každého jedného dieťaťa a spolu s ním to premeniť na jeho unikátny dar, ktorý sa naučí dávať našej spoločnosti.

Ľuba

You may also like...

4 komentáre

  1. Dana píše:

    krasne napisane, ďakujem

  2. Dia píše:

    Úžasný článok. My máme doma geparda a inokedy vlka. Keď je gepard je nesvoj a nevie sa vpratať do kože a keď je vlkom, tak je pokojnejší a vie sa sústrediť. Nie je to vždy ľahké pre nás a ani pre pani učiteľku. Klobúk dolu, keď má p. učiteľka dosť trpezlivosti na tieto detičky.

  3. Lenka Mazúrová píše:

    Hm, mali sme s manželom a synmi minule debatu o tom, ako sa kto môže cítiť. Manžel bol žltá ponorka, ja žltý bager – alebo naopak. Mladší syn bojová helikoptéra, staršieho syna si nepamätám… Ten teraz zahlásil, že je detektív Pikatchu… To je vraj Pikatchu, ktorý je detektív. Ide vraj o nový film… Nemám Pokémonov rada, ale to synovia nechápu. Oni vyrástli na iných postavičkách. A majú iných hrdinov. Takže čistí Mimoni! :-) :-) :-) Tí sú všelijakí, ale viem sa na nich zasmiať. Aj keď to nie vždy smiešne je. Veľa smiechu pri hľadaní porozumenia nielen pre Mimoňov!
    Aj keď bude občas cez slzy!!!

  4. ZUZANA píše:

    Krasny probeh Lubka…aj ja mam doma havarovane lietadlo. Vola sa Misko, ma 22 rokov…je na tom celom jedna krasna vec. Vdaka nemu prisli zdravi chlapci, ktori si dovolia byt cimkolvek, co prave potrebuju

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *