Trochu iný MDŽ

Chcela som napísať niečo o tom, ktoré dôležité ženy a ako ovplyvnili môj život, no potom som si vyšla na nákup s mojou maminkou (tu je dôležité dosať, že niekoľkonásobnou skvelou babičkou) a …

Vystúpili sme z auta. Veselo zaštebotala:

-Skočíme na nákup a šup- šup domov ( v aute nás čakali naši chlapi- deduško a manžel).

predstava bola jasná- to moja maminka, keď povie skočíme a šup-šup- znamená to raketovú rýchlosť, ktorú dokážu vyvinúť len matky:

Upratať! (šup-šup)  Umyť riad! (šup-šup) Učesať sa !(šup-šup)  Obliecť sa! (šup-šup) Umyť ruky ! (šup-šup) Najesť sa ! (šup-šup)  Odchádzame! (šup-šup) Do postele (šup-šup! )- a ani neviete, ako sa to všetko šup-šup stane a už mámeupratané, navarené, sme obriadené a zaspávame za zvukov jej hlasu, ktorý nám (vôbec nie šup-šup) rozpráva tie najkrajšie rozprávky či rodinné príbehy na svete.

Skrátka, pripravila som sa na to, že to bude šup-šup jazda, no len čo to maminka dopovedala, zachytila sa môjho ramena, lebo sa jej zatočila hlava…

Maminka už má cez 70 rokov a tak sme teda- zrejme po prvý raz v živote- vykročili rozvážnym pomalým krokom do supermarketu. Vložila som mincu, ktorú mi starostlivo podala,  odopla veľký nákupný vozík a spolu sme vykročili.

Moja mama bola zrazu iná- jej šup-šup akosi nefungovalo… Nebolo jej celkom dobre a nevedela si za ten svet spomenúť, čo to vlastne chcela nakúpiť- obzerala sa bezradne okolo seba v tom obrovskom obchode, okolo nej šup-šup behali a nakupovali ľudia a ona stála a snažila sa donútiť hlavu a telo k spolupráci…   V jednom okamihu v snahe pomôcť mi vzala ten obrí nákupný vozík a začala ho tlačiť… lenže všade bolo akosi plno a ubehane a ona bola zrazu taká stratená. Ja som si to zatiaľ nestihla uvedomiť a v okamihu, keď som vykročila našim zaužívaným šup-šup štýlom a  som zrazu s údivom zistila, že maminky niet! Chápete to? tratila som mamu!!! Čo na tom, že som dospelá, takmer som prepadla panike. Začala som ju hladať, no ona sa našla sama a blízko mňa sa ozvalo jemné- neboj sa o mňa, ja sa nestratím… a mne to niečo pripomínalo, niečo, čo bolo kedysi dávno v opačnom garde…

Chcela som celkom nekoordinovane teenagersky prevrátiť oči, no kúsok odo mňa sa ozval hlas, ktorý plne pritiahol moju pozornosť aj spomienky-  malé asi trojročné dieťatko zašvitorilo:

-Neboj sa mami, ja sa nestratím! – a vytrhlo sa z rúk mamičke a rozbehlo ku veľkým bedničkám s ovocím.

A ja som zrazu videla na okamih seba a svoju mamu zároveň- to ona sa s nami snažila celé tie roky robiť ( šup-šup) všetko, no pritom nám dávala času koľko len sme chceli- vždy nás nechala samé naberať rožky-pečivo,rozhodovať sa v predajni a samostatne nakladať veci do košíka podľa napísaného lístku, ktorého čítanie nám zaberalo toľko času, že ona by už mala dávno nakúpené,  keď piekla, každá z nás mala kus svojho cesta a do všetkého sme sa jej patlali a ona s nami, keď upratovala, každá z nás (sme dve sestry) mala v ruke takú istú handričku a hoci sme okná často viac zašpinili ako vyčistili, vždy nám poďakovala a pochválila nás- a po nociach potom dorábala všetko to, čo sa s nami, aktívnymi zdržovateľkami šup-šup štýlu proste nedalo.

Pozerala som na to dieťa   zrazu som vedela, že práve teraz je ten čas, kedy našej mame môžem začať vracať to, čo nám dáva celý svoj život- svoj čas, lásku a trpezlivosť. V tom okamihu maminka, ktorú som periférne vnímala, “ulovila” rozbehnuté dieťa, zdvihla ho do výšky a hrala sa s ním na lietadlo, ktoré v letku nad mandarinkami lovilo jedno ovocko za druhým a potom ho vložilo ( spolu s dieťaťom) do košíka. Dieťa zrazu sedelo v košíku spolu s nákupom a smialo sa… a ja som tak trochu ľutovala, že babičku neviem rozosmiať, zdvihnúť a usadiť do košíka, aby som jej ten pohyb po zrazu veľkom a prirušnom obchoďáku uľahčila….

Nie preto, že by som chcela nakúpiť šup-šup, ale preto,že som zrazu cítila, ako jej je ľúto, že si nevie spomenúť a nie je “dosť rýchla” a ja som jej nevedela pomôcť… Hoci som jej naplno vďačná za to, že to nepodstatné sa u nás robilo šup-šup a všetok ten “ušetrený” čas  je venovaný tomu, ako spolu žijeme. Že šup-šup už nie je také bleskové, ale zato kvalita spoločného času je stále hlbšia.

A tak som ako dar na MDŽ dostala uvedomenie- že všetky ženy, obzvlášť tie naše blízke- mamy, dcéry, sestry- sú nesmierne vzácne. Že nám darujú svoju lásku, čas a priateľstvo . A že vďaka nim môžme spomaliť v rozbehu dnešných dní a s radosťou dopriať to isté im, aj našim dcéram- čas na rozhovory, hry, čas nechať sa spomaliť, čas na láskavosti, trpezlivé vypočutie sa, bláznenie, smiech, lásku..

Čas na to všetko, čo si môžme dávať navzájom.  Šup- šup! :) – akokoľvek  rýchlo/či pomaly to znamená.

Ďakujem, mama, všetko najlepšie k MDŽ

Zdieľaj s priateľmi

You may also like...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *