Rezne na splátky

Nakupujem. Predo mnou sa pohybuje pár starkých – ona sa opatrne rozhliada po predajni, on ťahá prázdny nákupný košík. Keď okolo nich prechádzam, vyberajú z regálu cestoviny – tie najlacnejšie a rozvažujú, ktoré si do košíka vložia.

Prejdem okolo, usmejem sa, pozdravím a pokračujem ku pultom s chladeným tovarom. Ako ho tak prehliadam, opatrne prejde okolo mňa starká. Pozerá do chladiacich boxov a vzdychá.

Vyberiem balíček morčacieho, ako ho obzerám jej zrazu zasvietia oči. Vrhne sa k boxu, vyberie taký istý balíček. Spoza chrbta počujem:

-Zlatko, vieš že na to nemáme! Počkaj ešte pár dní, vydržíme  a po dôchodku…

-Nie, nie! Pozri! To je pre nás! Aha, akú službu urobili! – volá a ukazuje mu balíček s morčacími rezňami.

Robí to s takým nadšením a energiou, že zabudnem na svoj balíček a naplno sa venujem ich rozhovoru (prepáč, mami, ja viem, že si ma učila, že počúvať cudzie rozhovory sa nemá)

Podá svojmu manželovi okuliare , čo mala najskôr v ruke a potom na očiach, podrží balíček v istej vzdialenosti od očí a číta:

-Morčacie rezne na splátky…

Pozerá naňho, na seba, naňho a muž neveriacky pozerá na balíček s rezňami a číta rovnako ako ona:

Fakt! By som nikdy neveril, že takéto vymyslia! To je skvelé, sú tu štyri, tak si dáme na polovičky a budeme mať štyri dni rezníky! Ako  v tej reklame – nakúpite dnes, zaplatíte potom…

Chvíľu neveriacky pozerám na svoje rezne, potom pre istotu pozriem na tie v boxe a veru nikde žiadne splátky nevidím. Potom mi to dôjde. Plátky! Tí hladní starkí prečítali plátky ako splátky! Aj by som sa zasmiala, ale príde mi ich strašne ľúto! V medzičase sa už pýtajú nechápavého predavača, ako sa tie splátky delia, či stačí euro teraz a zbytok po dôchodku a kde to podpísať….

Strašne je nechápavý! Vôbec im nerozumie… A tak sa do toho zastariem. (prepáč mami, ja viem, cudzí ľudia a rozhovory)

-Poďte, ja viem, ako sa to robí!  postavte sa za mňa a ja to vybavím. – poviem im a postavím sa pred nich ku kase. Zaplatím svoj nákup a poprosím predavačku, že platím aj ten za sebou.

Teraz zase nechápu starkí.

-Viete, to, čo je teraz pre vás nedostupné, je pre mňa naozaj bežná súčasť dňa – a vďaka Vám mi budú tie moje rezne (ukážem im identický balíček ako som zaplatila im) chutiť o kus lepšie, lebo budem myslieť pri ich príprave na to, že nie sú samozrejmosťou, ale darom. Takže ste vlastne obdarovali vy mňa.

Až vtedy pochopia, že už nemusia prísť nič zaplatiť, že je zaplatené. Dôjde im aj to, že vo svojej túžbe po jedle videli na rezňoch niečo, čo tam nie je.

A tak mi stisnú ruku a povedia.

-Odkážte mamičke, že vás dobre vychovala. A že jej ďakujeme.

A ja sa na jednej strane usmievam, na druhej však nie. Myslím, že netreba vysvetľovať. Svet nie je celkom taký, aký by sme ho chceli mať, keď hladní starkí čítajú na mäse nápis, že ho môžu mať na splátky – lebo po ňom túžia.

No spolu si ho môžeme na taký, aký ho chceme mať, meniť. Nielen vnímavosťou voči ostatným. ale aj tým, čo sa od nás učia naše deti.

Ďakujem mami, ďakujem tati. A ďakujú aj seniori so slabým zrakom, čo ma náhodou stretli. Každý z nás vidí, čo potrebuje. Ja som dnes potrebovala zažiť, že to, čo mám, nie je samozrejmé. A že som spoluzodpovedná za svet, v ktorom žijem a ešte omnoho viac za ten ktorý cez svoje deti tvoríme ďaľšie generácie.

Ľuba