S deťmi robíme rôzne aktivity. Jednou z nich sú netradičné návštevy v domovoch dôchodcov. Začali sme s nimi pred rokmi, trochu neistí, ako to dopadne. Obavy postupne opadávali a vzniklo niečo fantastické. Kombinácia detí a starkých je úžasná – tvoríme spolu, rozprávame sa, spievame, tancujeme, hráme sa (nielen) stolové hry a hlavne – ako vravia deti – užívame si spoločný čas. Čas je totiž niečo vzácne, čo starkí pre nás v tomto uponáhľanom svete majú.Každoročne pred Vianocami sa snažíme, aby sa aj ku nim dostal kus vianočnej atmosféry- lebo mnohí z nich sú čiastočne, alebo celkom imobilní a potrebujú podporu a zdravotnú starostlivosť, ktorú im DD zabezpečujú a ktorú mimo nich nemajú. Preto väčšinu svojho času trávi za múrmi domova a také samozrejmé drobnosti ako je vyzdobená ulica, svetielka, betlehemy, stavanie vonkajších vianočných stromov, vianočné trhy, koledy znejúce v uliciach, pečenie medovníkov , nakupovanie darčekov či robenie adventných vencov, vôňa a chuť vianočných príprav, proste celý ten ruch a všetko to s ním spojené je pre nich nedostupné.
A tak sme niekoľko rokov po sebe zháňali financie, za ktoré sme im piekli medovníky, kupovali zdobítka a chodili ich s nimi zdobiť nami napečené koláčiky, spievajúc pri tom koledy, vyrábali sme s nimi drobné darčeky , aby mali pre svoje návštevy, nosili betlehemské svetlo, robili betlehemy, adventné vence…. proste všetko to, čo pre nás symbolizovalo Vianoce a čo sme chceli dopriať aj im.
Minulý rok sa moja dcéra pri jednej takejto návšteve spýtala starkej, s ktorou tvorila, čo pre ňu znamenajú vianoce a aké to bolo, keď bola ona malá. Dozvedela sa všeličo naozaj osobné, no niečo, o čom sme sa rozprávali až doma, neskôr, si nechala iba pre seba. Vtedy som tomu ešte nevenovala pozornosť, lebo aj ja som sa rozprávala so starkými. Každý chcel so mnou prehodiť pár slov. Hoci boli odo mňa o xy rokov starší, volajú ma „naša pani učiteľka“ s takou úctou, že mi to vždy vženie slzy do očí a vždy im ďakujem za to, čo oni učia nás. …
Vlastne všetky deti a starkí sa pri tvorení rozprávali o svojich životoch. Deti im kládli zvedavé otázky a so zatajeným dychom počúvali odpovede. Pre ne to boli všetko „dávne príbehy“, ktoré počúvali hlbšie a vnímavejšie ako čokoľvek iné, lebo boli zo života a všetci sme si uvedomovali ich ozajstnosť. Vzbudzovali v nás údiv nad tým, ako niekto žil a čo je preňho dôležité teraz. Tie medzigeneračné výmeny sú možnosťou naučiť sa niečo od tých, ktorí žili najlepšie ako vedeli a teraz už vedia, čo by urobili inak, alebo čomu by venovali viac svojho času. A deti to chceli počúvať!
Všetky príbehy spájalo jedno – každý z nich odrážal pocit vzácnosti z času, ktorí žili spolu so svojimi blízkymi. Vraveli o tom, aké vzácne je mať blízkych a ako by si teraz inak vážili každý okamih, keď je stále ešte na svete niekto, kto na Teba myslí.
Keď sme prišli domov, Hanka vraví:
Mami, čo keby sme im tie Vianoce urobili podľa nich a nie podľa nás?
Prekvapilo ma to, ale odpovedala som popravde:
Každý rok sa rozprávam so starkými, čo im chýba. Či im napečieme, či budeme robiť vence, alebo čokoľvek zo všetkých tých našich tradícií. Veď vieš, dokonca som aj doniesla harmoniku a hoci ja nikdy pred inými ako deťmi nehrám, hrali sme s nimi a spievali koledy, …Myslím, že vždy sa snažíme robiť s nimi to, čo si vyberú…
A nie je to náhodou tak, že oni sa snažia s nami robiť to, čo znamenajú vianoce pre nás? -spýtala sa Hanka, ale ďalej to nerozoberala.
Vypustila som to z hlavy.
A potom niekto do našej školskej schránky v triede (taká fialová krabica, kam mi majú deti vhadzovať ospravedlnenky) vhodil „List Ježiškovi“. Nevedela som, čo si s ním počať a tak som ho otvorila, že zvážim, či ho pošlem rodičom autora, alebo dám do obálky a pošlem na poštu Ježiškovi do Rajeckej Lesnej. Lenže – ono to bol jeden z najkrajších listov Ježiškovi, aký som kedy čítala:
Milý Ježiško!
Mama povedala, že náš starký bude tieto Vianoce sedieť pri stole s Tebou.
Daj mu, prosím, za mňa pusu.
Sedela som nad ním a písala na svoj blog. A vtedy prišla Hanka. Vraví:
Mami, veď toto som vravela. Píšeme do neba svojim starkým- to je nádherné. Ale aj tu sú starkí, ktorým nikto nepíše. Mne tá , čo som s ňou tvorila, vravela, aké je krásne, keď na teba ešte niekto myslí a ako každý rok so svojou mamičkou a potom aj s deťmi rukou písavali vianočné pohľadnice a že to už dnes nie je v móde, ale že …
Ostatné už viete. Keď som tento rok začala hľadať zdroje a nápady, ako tie vianoce k tým starkým dostať, vrátilo sa mi to, o čom sme sa s Hankou rozprávali a čo mi vtedy tak celkom nedochádzalo. Máme mnohé spoločné, čím sa môžeme medzigeneračne obdarovávať navzájom, mnohé rovnaké tradície ale je tu aj niečo, čo bolo bežnou súčasťou ich Vianoc a našich detí už nie. Niečo, čo im teraz chýba a čo nám zatiaľ nenapadlo im darovať – lebo naša generácia si píše maily a sms-ky.
A tak sme sa rozhodli obdarovať ich niečím, čo už „vyšlo z módy“ no o to hlbší zážitok im to môže priniesť. Lebo je to z ich čias. Niečo, na čo boli zvyknutí. A čo im chýba. A je jasné, že to urobíme iba pre nich – preto, že si ich vážime a myslíme na nich spôsobom, ktorý im je blízky.
A tak padla voľba – tento rok im doprajeme rukou písané želania, ktorých galériu mávali vždy pod stromčekom či vystavenú na stole, v sekretári za sklom… „Ozajstné“ pohľadnice a listy, ktoré môžu mať na svojich stolčekoch a ktoré im budú celé dni vravieť, pripomínať a dávať zažiť to, čo znelo v ich príbehoch- stále je tu niekto, kto na Vás myslí a úprimne Vám želá krásne sviatky.
Bolo jasné, čo budeme tento rok robiť. Prišli na rad praktické otázky: mali sme okolo dvesto starkých, ktorým sme chceli napísať. Znamenalo by to denne napísať cca 7 pohľadníc… A v tom okamihu sme si povedali, že napíšeme výzvu. Rozhodla som sa. Veď radosť rastie, keď sa o ňu delíme a toto predsa má zmysel!
A tak som napísala.
Hneď prvý deň množstvo fantastických ľudí a ich nadšenie z písania starkým prekonali aj tie najvyššie očakávania.
A tak som s obrovskou radosťou začala oslovovať ďalšie a ďalšie domovy dôchodcov.
Pribudlo nám veľa práce, môj manžel stále hľadá a vylepšuje technické riešenia ( hovoríme o viac ako tisícke ľudí, ktorá ide písať viac ako tri tisíc listov a pohľadníc – zatiaľ – a každému musíme osobne napísať mail a porozdeľovať adresy ) no je to to najlepšie, čo som kedy v súvislosti s Vianocami a seniormi zažila.
Keď som do výzvy napísala, že skúsime napísať čo najviac pozdravov a želaní a „zaplaviť“ nimi čo najviac seniorov v domovoch, nečakala som, akým famóznym spôsobom sa výzva začne napĺňať.
To, čo sa stalo, ako reagujete, potvrdzuje , že svet je plný fantastických ľudí, ktorým záleží na ľuďoch, ktorí už tento pocit stratili. A hoci to ešte netušia (to je super!) tieto Vianoce o zažijú tým najkrajším možným spôsobom.
Ďakujem všetkým, ktorí sa zaregistrovali a čakajú na adresy, ďakujem tým, ktorí ma kontaktujú v mene domovov dôchodcov a seniorských zariadení s tým, že chcú prekvapiť pohľadnicami aj starkých z ich zariadení , ďakujem školám, ktoré zapájajú celé triedy a ďakujem aj tým, čo ma kontaktujú a ponúkajú pomoc, lebo si uvedomujú, koľko je to práce. Všetci ste úžasní!
Ďakujem Vám každému jednému osobne, že ste súčasťou
Ľuba