Idem z trhoviska. Vedľa mňa mama s malým chlapcom – držia sa za ruky, no a chlapec vydáva zvuky na tému – štartujúce auto, rozbehnuté auto, brzdiace auto… Neviem ich pomenovať citoslovcom, no…
Prídeme k prechodu a akurát naskočil zelený panáčik. Mama vykročí, malý ostáva stáť ako prikovaný.
-Poď! – povie mu láskavo
-Nemôžem, je červená! – povie on s detským údivom typu – Čo to nevidíš?!
Mama zabrzdí, pozrie na panáčika, zasmeje sa a vraví:
-Ale čoby, veď svieti zelený panáčik!
-Veď práve!
-???
– Ale ja som auto!!!!
Vtom cez prechod prikráča pán v policajnej uniforme, ktorý zjavne všetko počul .
Pristaví sa pri pani a vraví dokonale vážnym hlasom:
-Mamička, prečo nám tu parkujete to auto na chodníku? Vy neviete, že sa to nesmie? Za to sú pokuty!
Chlapec sa vážne pozrie na policajta, policajt pohľad vydrží (na okamih je to ako tie úžasné spomalené zábery v starých kovbojkách) a vtom sa začnú obaja smiať.
Chlapec vykročí na cestu a zamáva. Pán policajt odmáva. Mamička na seba vezme rolu šoféra:-).
A ja tam stojím a žasnem nad duchaprítomnosťou všetkých zúčastnených a najmä nad životným optimizmom, ktorý z celej situácie sálal.
Neviem, kde sa tam vzal pán policajt, ale pre mňa je to Pán policajt – človek, ktorý vie chytiť prihrávku od malého dieťaťa a nezabudol sa hrať.
Vďaka za takých.
Ľuba