Banská Bystrica- marec 1992, zima ako z rozprávky.
Bežím z intráku do mesta, kúpiť si zošity. MHD ma vyhodí pod námestím, rýchlo kráčam hore a potom krížom do papiernictva. Mráz mi vliezol úplne všade….a tak pridávam do kroku stále viac.
Na rohu námestia stojí starenka, vo vedierku má narcisy. Ako tak bežím okolo, ozve sa tichým hlasom: „ Nekúpite kvietok? Sú vzácne, ale dám ich za 50 halierov jeden… “ Nedopočujem, uzimená, rozbehnutá zahnem za roh do papiernictva.
Význam mi dôjde až keď som dnu. Zvažujem, ako starká v takejto zime dopestovala narcisy, a prečo ich predáva pod cenu, keď na trhu ešte nie sú… Prebehne mi hlavou, že iste potrebuje pomoc.Zastavím sa, prerátam svoj obsah peňaženky- nuž, ako študentka… Mám tam dvacku a ešte desinu a pár dvojok na zošity a pomôcky na celý semester. Oželiem zošity, kúpim len jeden – čo najhrubší – budem doňho písať všetky semináre, vždy po pár stranách- hovorím si a kúpim ho. Ostalo mi niečo cez 35 korún, myslím na to, že budem môcť zrejme kúpiť všetky narcisy a tá babička už nebude musieť pre pár mincí mrznúť… Teším sa na to a z obchodu doslova hopsám. No na rohu je pusto. Žiadna babička, žiadne kvety… Zaváham, či sa mi to len nezdalo… Obehnem námestie, nakuknem do uličiek… Hm. Nikde-nič. Vykročím teda dolu námestím a tu- na zastávke MHD stojí mladý pár – ona má plnú náruč narcisov a rozdáva ich okoloidúcim a on ju za každým odovzdaným kvietkom pobozká na líce, rozdáva úsmevy a praje prekvapeným ľuďom krásny voňavý deň… A hoci mrzne ako to len v Bystrici vie, zrazu sa okolo nás aj v nás všetkých niečo roztápa, prehrieva a tváre nám žiaria…
S narcisom v ruke naskočím do autobusu, ktorý ide hore k nemocnici (tam máme intrák). Sadnem si do „štvorky“ a podávam darovaný narcis babičke , čo sedí oproti. Začnú jej tiecť slzy a ja si uvedomím, že je to tá istá babička, ktorej narcis pôvodne patril. Sedí tam, s vedierkom pod sedadlom a chvíľu prehĺta slzy dojatia.
- Včera mi odviezla starkého sanitka do nemocnice. – rozhovorí sa. Nevzali ma s ním, lebo je to proti predpisom. Sme spolu celý život… A zrazu taký predpis! Vždy bol zdravší ako ja, ale včera zrazu padol- a už nevstal. Pozeral na mňa , rozprával iba očami… A ja som vedela, že musím byť s ním stoj, čo stoj. Ostala som v dome sama… Nespala celú noc… V nemocnici do telefónu mi povedali, že nerozpráva, ale je pri vedomí… a že ho môžem prísť pozrieť… Také ráno…Zrovna dnes máme výročie svadby. Päťdesiate. Nemám peniaze, len jeden druhého a domček… No- vedela som, že mi tajne vzadu na záhrade v skleníčku pestuje narcisy k výročiu, a tak som ich hneď ako sa rzvidnelo so slzami v očiach všetky ostrihala , že ich predám aby som mohla byť s ním… Zviezla som sa vlakom ,ale kvety nik nechcel a keď už som sa modlila, aby sa stal zázrak, zrazu prišli takí mladí a začali sa so mnou rozprávať a potom on povedal, že je to znamenie, na ktoré čakal, že taká vzácna kytica od ľudí, ktorým celý život vydržala láska, je ako stvorená na to, aby požiadal o ruku tú svoju lásku a tak ma poprosil o celé to vedierko, vysypal mi zaň do zástery všetko, čo mal v peňaženke a potom si kľakol a … Keď poprosíte o zázraky, tak sa dejú… Požehnala som tým mladým a oni so smiechom odbehli… Ona mala na ruke obrúčku z listu môjho narcisu, on tiež a ešte jej dal jeden do vlasov a sebe do vrecka bundy, ako mladoženích… A keď som tu ďakovala, že sa zázraky dejú, zrazu ste mi podali kvet…Donesiem ho starkému k výročiu svadby….
V tichu, ktoré nastalo okolo nás si starká privoňala k narcisu.
24.3.2015 trhovisko Miletičova
Na rohu stojí babička s vedierkom plným narcisov. Je celkom pekne, hoci chladno. Prejdem okolo nej, iba čo sa usmejem. Mám namierené kúpiť niečo mojim rodičom, ku ktorým sa veľmi tešíme na sviatky. Vezmem mame kytičku narcisov? Zvažujem, lebo hoci u nás už kvitnú, v ich chladnom kraji ešte isto nie… Kým kúpim špaldovú múku v obchodíku, rozhodnem sa, že cestou späť vezmem od starkej pár narcisov.
Vyjdem z obchodu, no starkej nikde.. Poobzerám sa ešte, no –niet jej.
Vykročím domov. Pri vchode do trhoviska stojí mladý rozosmiaty pár. Ona rozdáva narcisy, on ju bozkáva na líce. Obaja majú obrúčky z tenkých narcisových lístkov, ona má narcis v dekolte, on za uchom….
Pozerám na nich a žasnem. A zrazu mi to dôjde- veď toto som už zažila! To je predsa jeden krásny, obyčajný zázrak! Smejem sa a po tvári mi tečú slzy.
Zázraky sa nezabudli diať… Dejú sa opakovane, v rôznom čase, na rôznych miestach, sú rôzne, alebo aj tie isté- obyčajné zázraky LÁSKY.
A môžeme ich vidieť, nevidieť, prežívať, veriť či neveriť im, dejú sa bez ohľadu na našu vieru v ne. No keď v ne uveríme, zrazu ich je plný svet. Ba dokonca sa stávame ich súčasťou. A začneme ich žiť.
V tento veľkonočný čas ďakujem viac ako inokedy za pripomenutie toho, že zázraky sú súčaťou našich životov. Rovnako ako Láska.
Ľuba