O záhrade v našom srdci

Naskočím do autobusu MHD, ktorý konečne prišiel- ponáhľam sa totiž na rodičovské. Spokojne si sadnem, začnem premýšľať nad tým, ako a čo ešte MUSÍM dnes urobiť. V istom okamihu mi blikne kontrolka v hlave, že sa blíži čas vystupovania. Pozriem von oknom- a!!! Som na neznámom mieste! Číslo autobusu predsa sedí! Docvakne mi to- pri presadaní som čakala tak dlho, že som automaticky nastúpila do toho čísla MHD, ktorým sa obvykle vozím opačným smerom…  Rýchlo identifikujem okolie- super, kedysi som tu neďaleko pracovala. Vyskočím na najbližšej zastávke,začnem sa prepletať pomedzi paneláky k zastávke, ktorú potrebujem. Zrazu ma zabrzdí taký silný pocit, že tu už som bola… že tu je niečo… A vyplaví sa mi jeden z nádherných Okamihov v mojom živote:

Občas, keď mám chvíľku času, sa vyberiem z práce pešo. Idem mimo svojich zaužívaných cestičiek, tam, kam ma „nohy vedú“. Objavujem nové miesta, ľudí, alebo len tak kráčam a vnímam okolie. Dnes som sa takto ocitla uprostred sídliska, na okraji hlúčiku ľudí, v ktorom to vrelo ako v úli. Zastala som, ovalili ma silné slová o nejakých sprejeroch a s predstavou nahnevaného davu dôchodcov som sa rozhodla všetkých oblúkom obísť.

Vtom v protismere prešla popred mňa pani, vedúca za ruku staršiu dámu a hlúčik sa ako na povel utíšil a  rozostúpil. Starká- a ja s ňou – sme sa ocitli pred stenou, na ktorú „zaútočili“ sprejeri. Pohľad ju dostal rovnako ako mňa. Celý bok paneláku, v rozmere asi 12×4 m, bol zmenený na nádhernú rozkvitnutú krajinu, cez ktorú sa dolu skvel nápis:

„Záhrada, ktorú nikto nikdy nedokáže zničiť, je v nás… S láskou pre všetkých so záhradou v srdci.“ .

Ukázalo sa, že práve tu, zboku paneláku, táto starká mala minizáhradku, o ktorú sa roky starala. Dokonca v nej vždy boli „bylinky pre radosť pre okoloidúcich- nech sa páči, zoberte si ! :)“. No asi pred týždňom ju nejakí vandali všetko zničili. Nie trochu- ale úplne. Stará pani odo dňa, keď videla tú spúšť, nedokázala vyjsť von… A zrazu, zrazu sa stalo TOTO- stena rozkvitla! Ako sme tak pozerali na ten nádherný obraz, bolo zrazu nad slnko jasnejšie, že nech sa vo svete deje čokoľvek, dôležité je to, čo sa deje v našom srdci. To nám nikto nedokáže zobrať. Jeden neznámy sprejer dokázal, že sme zrazu všetci na moment pocítili, ako nám v srdci kvitne nezničiteľná záhrada. Vďaka za to.

Pozerám sa na  praskajúcu   ryšavočervenú stenu paneláku, spod ktorej vytŕča kúsok farebnej maľby kvetov. Tak tu to teda bolo! Vtedy som napísala o svojom zážitku pár riadkov na facebook a sľúbila priateľom, že sa vrátim a maľbu odfotím. Chodila som  blízko a okolo ešte dlho, ale nevedela som ju nájsť!

Ako tak skúmam odlupujúci sa kúsok steny, pristaví sa pri mne pán a vraví:

-Bola tam nádherná maľba! Urobil ju jeden chlapec, ktorý študoval na výtvarníckej škola, ako tajný dar pre svoju babku, ktorej niekto zničil záhradu…

– Ja viem!- poteším sa- Ja si ju pamätám!

– My všetci si ju pamätáme! Urobili sme sem pred ňu lavičku, aby tu mohla sedávať… Potom, pri oprave časti domu zamaľovali aj tú záhradu. No my všetci ju tu dodnes vidíme. Je úžasné mať takého vnuka!

Lavička tam stále stojí- pár obyčajných kusov dreva stlčených  klincami dokopy. Tróni na zdanlivo otrasnom mieste bez akéhokoľvek výhľadu. Pán si na ňu sadne tvárou otočený k ryšavej stene.  A hoci sa naozaj ponáhľam, na moment sa posadím k nemu a vychutnám si záhradu, ktorú vidíme len niektorí… No v skutočnosti ju máme všetci. Záhradu vo svojom srdci.

Mohlo by sa Vám tiež páčiť...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *