Mám za sebou neskutočný zážitok:
Kráčala som pozdĺž cintorínskeho plotu. Tu sa zjavili traja mladíci (cca 25-30 roční) a kúsok predo mnou svižne preliezli plot a vhupli do cintorínu. Ostala som stáť a pozerať sa- plot je dlhočizný a bránka ďaleko, no aj tak ma zaujímalo, čo ich primälo k netradičnému spôsobu návštevy. Prišli k jednému hrobu a na môj úžas si v tejto zime vyhrnuli nohavice, rozšnurovali topánky, vyzuli sa, dali dolu ponožky a naboso sa postavili do prostriedku jedného z hrobov, nohy sa im zabárali do blata, ktoré tam teraz je. Začali sa veselo rozprávať…
Nedalo mi a tak som na nich zakričala, či sa môžem spýtať, čo robia.
Jeden mi odpovedal, že to nemôžem chápať, ale že ak chcem , prezradí mi to.
Zrovna dnes doobeda som dostala od detí v škole krásnu lekciu, ktorá ma naučila,že nie je dôležité všetkému rozumieť, že stačí ľúbiť a tak som súhlasne prikývla.
-Priniesli sme mu v nohách svet. Povedal mladý muž a ukázal na náhrobný kameň. Vysvitlo, že sú to horolezci, ktorí spolu liezli, no a tento jeden už nemôže. Vraj vždy vravel, že to, čo má v nohách, mu nikto nezoberie a že tie by vedeli rozprávať. A sníval, že v nich raz bude mať celý svet.
A tak jeho priatelia vymysleli, že kamkoľvek bez neho vylezú, prejdú sa tam naboso a potom to priateľovi proste prinesú. Takže sa chodia po každom spoločnom novom výstupe porozprávať s priateľom a prinesú mu svet…
Vyrazili mi dych. Ani neviem, čo dodať. Stále to spracúvam.
Ľuba