-Svet je plný neviditeľných vecí. A keď sa ich pomaly naučíme vidieť, je zrazu plný lássky, farebný a krásny.- povedala Barborka.
A ja som tam stála a žasla… Deti vedia viac, ako si dokážeme predstaviť. Možno to znie tak trochu neskutočne, no pre mňa to bolo jasným vyvrcholením krásneho dňa s deťmi v škole. To bolo tak :) :
Preberáme písmenko N n. Hráme sa s ním, vychutnávame si ho, Okrem iné sme si po tom, ako sa už s ním osobne poznáme, naplánovali takú hru- Neviditeľné písanie N. Kreslili sme si ho bielou voskovkou na biely výkres. Imaginácia v priamom prenose- deti si museli vedieť predstaviť, čo a ako píšu, hoci to nevideli.
Potom sme vodovými farbičkami maľovali pestrú dúhu farieb cez napísané, až sa nám zrazu zjavilo to neviditeľné. Objavovali sme to a tešili sa. Deti si pýtali nové a nové papiere, aby mohli zázrak opakovať. No jedno dievčatko sedelo nahnevané a šermovalo bielou voskovkou.
-To je také ťažké! Ako sa môžete tešiť! Veď musíte vedieť vidieť neviditeľnú stopu, ktorú po sebe zanechávate, aby ste to mohli dokázať! A keď to nedokážete, žiadne farby to nezachránia- zjavia sa iba také blbosti! Ako mám vidieť tú stopu, keď je neviditeľná?! – vzdychla .
Pozerala som na ňu a vlastne som ani nechcela odpovedať, chcela som jej dopriať, nech rozvažuje… No tu sa spoza mňa ozvalo:
-Svet je plný neviditeľných vecí. A keď sa ich pomaly naučíme vidieť, je zrazu plný lásky, farebný a krásny.- povedala Barborka.
-??? dievčatko s bielou voskovkou sa k nej zvrtlo a spýtavo pozeralo
-Napríklad u nás doma. Prídeš a vždy je tam tak krásne, upratano, láskavo a hrejivo. To sú tie vzácne neviditeľné veci, ktoré pre nás robí mama . Stopy , ktoré necháva po celom byte a ktoré nevidíme, kedy a ako ich robí. Sú presne ako tieto biele na bielom…Ale… Ja som sa ich naučila vidieť a zrazu bolo doma tak farebne, láskavo a krásne… Oveľa viac, ako keď som ich ešte nevidela.
Pozerám sa na obe a žasnem. Vidieť neviditeľné stopy , ktoré zanechávam… Vidieť svet plný neviditeľných vecí, ktorú sa zrazu zjavia, keď si uvedomíme , čo pre nás iní robia, keď to nevidíme, ako nás ľúbia, starajú sa, tešia…
Áno, svet je plný neviditeľných vecí . A kto sa ich naučí vidieť a nebodaj aj vidieť neviditeľné stopy, ktoré zanecháva v životoch všetkých ostatných, ten zrazu objaví to pravé čaro pestrofarebného života..
Pozerám na ne a spomeniem si, ako som bola súčasťou úžasného absolventského predstavenia mímov, ktoré sa volalo Stretnutia. začalo tak, že štyria vystúpili na pódium, namaľovaní každý inou farbou. hrali, prepletali sa ich osudy, dotýkali sa navzájom, obtierali…Farby na ich telách sa navzájom premiešavali a vystúpenie po hodine končilo tak, že všetci boli plní rôznych nových odtieňov, farieb stôp, mixov farieb… Pestrofarební…
Stopy, ktoré na sebe zanechávame v stretnutiach a ktoré bolo zrazu vidieť…
Pozrela som na Barborku, ktorá s nadšením písala bielou po bielom a pre mńa bola niekým, kto vie viac, ako mnohí dospelí. Súhlasím a ďakujem za to poznanie.
Svet je plný neviditeľných vecí. A stôp, ktoré v ňom zanechávame. A hoci ich v danom okamihu nevieme tak celkom vidieť, uvedomujeme si ich a vieme si ich predstaviť. A bolo by krásne nastaviť sa tak, aby to boli stopy lásky. A učiť sa ich vidieť- veď aj sedemročná Barborka to už dokáže. :)
Raz totiž príde čas, keď sa nám to neviditeľné ukáže …tak aby to bol krásny obraz pre všetkých zúčastnených.
Krásne dni priatelia. A keby ste chceli trénovať , stačí biela voskovka, biele výkresy , štetec a vodovky…. :)
Ľuba