Najodvážnejšia vec, ktorú som v živote urobila, je …

Tento blog je súhrnom poznania a osobného rastu, ktorým som si prešla vďaka rodičovstvu. Pokúsila som sa  to, čím práve žijem, pomenovať a podeliť sa s vami. Možno sa javí ako pridlhý, no je to zhrnutie môjho poznania z posledných 11 rokov, odkedy som matka. Pre tých, ktorí by chceli rýchlu verziu, som to hlavné vyznačila hrubým písmom. Ostatným prajem príjemné čítane a dúfam, že nie som sama, kto takým poznaním prechádza. Dajte mi, prosím, vedieť cez komentáre, ak vás oslovil. Rada by som poznala, čo v súvislosti s odvahou a rodičovstvom prežívajú iní.

V deň narodenín našej staršej dcéry som dostala otázku, čo je najodvážnejšia vec, ktorú som v živote urobila. Odpoveď nebola ľahká. Odvahu mám v sebe definovanú ako silu, ktorú vedome vyviniem na to, aby som prekonala strach a urobila niečo, čo bežne nerobím.

Som dosť aktívny človek, takže v rýchlosti mi prebehlo hlavou, ako sme robili vykopávky a  spali v niekoľkých hradoch, kde straší. Naháňali  sme strašidlá s ideou, že svojho strachu sa treba dotknúť, “ohmatať, čoho sa bojíme, spoznať to a prestať sa báť”. Lietala som v lietadle s priateľmi parašutistami, bez padáku stála vo dverách, cez ktoré vyskakovali a sledovala ich voľný pád. Vtedy sa bál za mňa pilot. :) Počas sebarozvojových kurzov  som sa  prešla po žeravých uhlíkoch, “koberci” z rozbitého skla, ohýbala roxorové tyče v jamôčke pod hrdlom spolu so svojim manželom, lámala šípy… Lietala som na padáku, ponárala sa v mori popri koralovom útese. Skočila som zviazaná s kamarátom zo skaly do vody. Išla som proti autorite učiteľov, učila sa svoje a po svojom a išla som na školu s ktorou nik nesúhlasil, žila na salaši, bývala na snehu len tak v spacáku na karimatke… V haďom údolí som zaspala pod širákom a zobudila sa oblezená užovkami všetkého druhu. Utekala som na Pustom hrade pred svorkou divokých psov a v okamihu prekonania strachu som sa obrátila proti nim- a oni ušli… Liezla som po skalách s priateľmi, hoci vôbec nie som lezec.  Hladkala som hada, tigra ba aj krokodíla. A ešte všeličo iné…

Napriek tomu všetkému  som spontánne odpovedala: ” Najodvážnejšia vec, ktorú som v živote urobila je, že máme dve deti, denne spolu s nimi s manželom žijeme a vychutnávame si to.” Prečo práve toto?!  Ak si neuvedomujete, čo sa za tým skrýva, je to ťažko pochopiteľné a predsa blízke každému rodičovi. :) Pokúsim sa vysvetliť.

Pôvodne som sem chcela napísať, ako som opakovane vo svojom živote počula vetu: “To dieťa už nežije”. Aj tú- zmierte sa s tým, že dieťa nikdy nedonosíte. A povedala som si nie-a to bolo moje osobné prekročenie Strachu. Odvaha, o ktorej som ešte nedávno myslela, že je neprekonateľná. Ale- máme dve deti. :)

Tiež som chcela písať o tom, ako som sa následne postavila proti všetkým autoritám, keď mi povedali, že naše deti budú celoživotne zdravotne postihnuté. Spoznala som Strach. Nechala som sa ním pohltiť. Potom som sa obrátila na svojho drahého a s výrazom zranenej srny sa spýtala: “Čo len budeme robiť? ” A on odpovedal s láskavosťou a humorom jemu vlastným: “No, môžme si napríklad zúfať. ” A mňa prepadol záchvat smiechu, v hlave sa mi vyjasnilo  a povedala som si : ” Nie! Budeme mať dve skvelé zdravé deti!” V nemocnici som potom hospitalizovaná na oddelení patologických novorodencov miesto bátia sa  10 hodín denne spievala. Spievala z celej duše tak, že prichádzali aj iné mamy a počúvali, neskôr spievali so mnou.

Dodnes keď moje dcéry potrebujú niečo prekonať- spievajú.

A obe sú takmer zdravé.

No po tomto uvedomení prišlo iné, väčšie. Ak mieru odvahy berieme podľa toho, aký veľký strach sme prekonali, tak každý jeden rodič, ktorý so svojimi deťmi naozaj žije, je ten najodvážnejší tvor na svete.

Denne, vždy, pri každej činnosti, odmalička prekonávame pri deťoch tie najrôznejšie druhy strachov, ktoré si nesieme so sebou z detstva, alebo sme si ch vybudovali ako obranné mechanizmy niekde na ceste životom. Sú rôzne:  od tých, ktoré sa javia ako priamy strach o deti, po tie, ktoré sú obavami – strachom, či som, či dokážem byť dobrým rodičom.

Poznáte to (? ) Otázky, čo bežia hlavou, dobiedzajú, vyvolávajúc strach:

Je to bezpečné? Neublíži si? Pomôžem mu, či ho nechám samého? Dokáže to? Nechcem od neho príliš málo?  Nie je skoro/neskoro? Dokážem/e to? Mám byť prísny? Mám byť priateľský? Môže už ostať doma chvíľku sám? Neprehnal som to? Nebol som príliš…(doplň si čo chceš)… Nemal by som mu (pomôcť, podržať ho, nakŕmiť, urobiť za neho atď…! Kde je? Nestratí sa?

Alebo pokyny uleteného typu, ktorých vydávame za deň obrovské množstvo (príkazy, zákazy, dohovárania, posudzovania, odsudzovania, manipulatívne a špekulatívne vety):

Nespadni! Neublíž si! Nepopáľ sa!   Si taký… a taký… Dobré deti toto nerobia/robia… Čo na to povedia susedia? Videl si už, že by nejaké dieťa robilo to, čo ty?…  Nechcem od neho priveľa/primálo? Ach, som taký a taký…

Všetko je to len prezlečený strach, ktorý nás núti- kričať, zúfať si, robiť za deti niečo, čo už môžu robiť samé za seba, obávať sa, neprimerane reagovať, hádať sa s nimi, manipulovať ich, aby robili to, čo my chceme…

Milión obáv, strachov, ktorým denne čelíme. A prečo teda tvrdím, že rodič je najodvážnejšie stvorenie na svete?

Lebo v jednom okamihu života s deťmi príde uvedomenie, že VŠETKY tieto naše strachy a obavy našim deťom škodia. Bránia im objavovať svet, bránia im žiť, získavať vlastné skúsenosti. A v tom okamihu uvedomenia sa im Rodič postaví tak, ako som sa ja postavila autoritám– proste ich prekoná. Všetky. Bez výnimky. Zbaví sa ich, lebo láska je silnejšia ako čokoľvek na svete. A to, že dokážeme prekonať všetky svoje strachy, prezlečené za čokoľvek- akékoľvek vyjadrenia, manipulácie, hádky, kriky, prosby a postoje- naučí do života naše deti to najdôležitejšie- že žiť po svojom,  robiť chyby a učiť sa z nich, nachádzať seba a svoju cestu je prirodzené. A že je to cesta, na ktorej sú sprevádzané skvelými milujúcimi rodičmi, ktorí im nestavajú do života bariéry v podobe svojich strachov a bezpodmienečne ich prijímajú a podporujú.

Rodič dokonca dokáže prekonať aj osobné strachy a pracovať sám so sebou- lebo to je jediná cesta, ako niečo také naučiť aj svoje dieťa. Zbaviť sa strachov chce veľkú dávku odvahy. Odmenou je život, v ktorom sme šťastní. A naše deti tiež.

Byť rodičom je teda podľa mňa tá najodvážnejšia vec na svete. Najodvážnejšia, ktorú som kedy urobila. Lebo mať odvahu v konkrétnych okamihoch strachu (skočiť z lietadla, pohladkať hada atď.), to je občasné dianie v živote. Ale byť Rodičom pre mňa znamená zbaviť sa všetkých svojich strachov v súvislosti so svojimi deťmi a žiť tak denne, vedome a radostne, aby tak mohli žiť aj oni.

Ešte to nedokážem každú chvíľu.

A keď sa mi minulý týždeň stratila dcéra, ktorá skúšala ísť samostatne domov, zažila som absolútnu paniku. No potom sme sa objali a ja som pocítila, že jej naplno verím. No neverila som sebe- myslela som, že som urobila chybu a mala som z nej strach. Vymenila som ho za odvahu a dnes sa dcéra pohybuje samostatne. Keby som ju zviazala mojím strachom, ktovie dokedy by toho nebola schopná.

Byť rodičom je o dennej odvahe. Chuti a radosti. Šťastí a viere. O prekonaní celej škály strachov. A o ozajstnom živote mimo zóny pohodlia. O sebaprekonávaní, sebarozvoji, partnerstve, láske a empatii.

O najväčšej odvahe, akú som kedy zažila. O najväčšej odvahe, ktorú denne zažívame všetci, ktorí sme sa už rodičmi stali.

Ďakujem mami, ďakujem, oci. Byť mojimi rodičmi chce extra dávku odvahy. Dodnes. Hoci mám už toľko rokov a vlastné deti. A som rada, že som si to vďaka nevinne znejúcej otázke uvedomila.

Prajem nám všetkým životy plné odvahy.

Ľuba

Teší ma, že som vám mohla spríjemniť deň týmto blogom. Pokiaľ sa Vám páčil, dajte mi vedieť cez komentár, alebo iba jednoducho dajte like. Archív blogu nájdete TU.

 

You may also like...

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *