Čím lepšie sa máme, tým…

Včera som zachytila otázku človeka, ktorého si nesmierne vážim, Tomáša Hajzlera. Prekvapila ma.  Napísal: „Tohle mě včera zaujalo od Martina Nováka: – Čím lépe se máme tím horší jsme lidé. – Souhlasíte?“ Moja okamžitá odpoveď, krátka a jednoduchá, bola: „Nie.“ :-) Potom som sa začítala do ostatných odpovedí a s údivom zistila, že väčšina tých, čo sa vyjadrili, s týmto vyhlásením súhlasí… Spojilo sa mi to s výpoveďami  (podloženými prieskumom) o rozmaznaných deťoch, ktoré čím lepšie sa v detstve majú, tým horší ľudia z nich vyrastú. Už vtedy som sa nad prieskumom vyjadrila, že otázkou je, čo zadefinujeme ako mať sa dobre. A viem, že toto axiomatické vyhlásenie má smutný základ práve v tom, ako máme v sebe zadefinované, čo je to „dať deťom to najlepšie“.  Lebo moje deti sa majú skvele a vyrastajú z nich skvelí ľudia. Takže takéto vyjadrenia ma prekvapujú. No  údiv považujem za silu, ktorá nás posúva vpred. Niečo, čo je dôležité, takže keď ma niečo prekvapí, začnem to v sebe skúmať, aby som sa mohla posunúť. Moje pocity a zamyslenia pritiahli krásny sled udalostí, o ktorý sa podelím neskôr, lebo inak by som musela napísať mini knihu. :-) Napriek tomu sa  ešte vždy  vyhláseniu čudujem  a som zvedavá, čo na to „poviete“ Vy. U mňa prebehlo asi toto:

Najskôr úvaha:

Predovšetkým- veta : „Čím lépe se máme tím horší jsme lidé.“ je výpoveďou v prvej osobe  množného čísla.  Martin nepovedal: Čím lepšie sa mám, tým horší som človek. Ktovie, či by sa dokonca nepostavil proti takejto výpovedi… No keď to tak trochu zovšeobecnil pod My (my, ľudia, my ľudstvo ako také…) tak už je to výpoveďou, za ktorú sa dá tak trochu schovať- že si to myslím o iných. Na druhej strane, nevraví: Čím lepšie sa máte, tým ste horší (čo už znie obviňujúco a teda nesúhlas by bol jasný :-) ) a ani všeobecne: Čím lepšie sa ľudia majú, tým sú horší. Nie, on  do toho skryte zahrnul, síce v množnom čísle, ale aj svoju osobu. Takže zrejme je súčasťou sveta, v ktorom sa niečo také deje, niečo také pozoruje.

A to je dôvod, prečo vo mne okamžite zaznelo rozhodné, no pokojné NIE. V mojom svete, čím lepšie sa mám, tým som lepšia. AJ naopak- čím som lepšia, tým lepšie sa mám. Aj ja, aj ľudia v mojej blízkosti, čím viac, tým do väčšej vzdialenosti to viem vyžarovať a obohacovať tak čím vzdialenejších ľudí v mojom svete.  A môžem to povedať aj v množnom čísle: Čím lepšie sa máme, tým sme lepší. Tým viac nás je lepších, tým lepší svet tvoríme :-) Keď som si to takto pomenovala, okamžite mi naskočili príklady priateľov aj známych, ktorí toto potvrdzujú svojim životom.

Napríklad úžasný človiečik, s ktorým nás na kurze zoznámil Andy- Eric Ho. Milionár. Bývalý „skrachovanec“. Jeho príbeh je fascinujúci- čo sa týka práce a dlhov, dostal sa „na dno“. Potom pri práci v Afrike videl, zažil, cítil niečo, čo mu ukázalo, že „jeho problémy, jeho dno“, nie sú až také hlboké. Zažil súcit, empatiu k druhým a to ho „nakoplo“ k aktivite. V snahe pomôcť im začal od seba a  posunul sa tak ďaleko, že začal zarábať stále viac a dávať svoje peniaze tam, kde ho volalo srdce. Rozumejte- on nedaroval peniaze- on ich zarobil v Anglicku a chodil s nimi osobne do Afriky, kde osobne pomáhal, premieňal ich v prospech druhých, pomáhal zabezpečovať základné životné potreby, vybudoval školu… Postupom času mu táto silná vnútorná motivácia pomohla vybudovať v Anglicku biznis, vďaka ktorému „sa má lepšie ako väčšina sveta“, je milionárom. No v Afrike nielen financuje, ale aj osobne pracuje nielen v školách, ktoré založil. Má niekoľko firiem, v ktorých spolu so zamestnancami pomáhajú nielen sebe navzájom, ale aj iným- adresne, osobne, empaticky. Vraví, že čím lepšie sa majú, tým lepšie sa môže mať celý svet– a hoci toho nenahovorí veľa (je to skromný človek) , ak si pozriete aktivity pod jeho menom, budete žasnúť. Ku tomu všetkému ho viedla a doteraz vedie- empatia.

Mark Anastasi- „laptop milionar“- bývalý bezdomovec.  Jeho premena je tiež fascinujúca, tiež vychádza z hlbokého osobného zážitku a tiež pomáha obrovskému množstvu ľudí. Nie, „nerozdáva peniaze“. Je ako z toho japonského príslovia o tom, že ak chceš človeku pomôcť, nedaruj mu rybu, ale nauč ho ju uloviť. Učí ich to, čo pomohlo jemu.

To sú milionári v mojom svete. :-), s ktorými som sa osobne stretla a rozprávala.  Môžme sa však  postupne posúvať nižšie po skupinkách mojich priateľov či známych- myslím tým v rebríčku toho, ako „dobre“ sa máme. Od tých „najbohatších- finančne“ po tých „najchudobnejších- čo naozaj majú minimum peňazí“.  No myslím, že je to zbytočné. Akokoľvek by som svojich priateľov či známych delila na kategórie „najlepší, lepší, stredne lepší“ :-) podľa toho, čo „vlastnia“,  nenašla som v žiadnej z nich ani jedného, pre ktorého by platilo, že čím lepšie sa má, tým je horší. Tí, ktorí majú málo, sa delia, spolucítia, žijú, tvoria s ostatnými rovnako ako tí, ktorí majú „moc“. Emócia je rovnaká- láska, empatia, priateľstvo, chuť pomáhať, zodpovednosť za svet, v ktorom žijeme a snažíme sa, aby bol skvelým miestom pre všetkých.

Vráťme sa na začiatok. Úprimne- nechcela by som žiť vo svete, kde podobné vyhlásenie platí. Áno, keby som sa zamerala na „tých horších“- našla by som. Medzi politikmi,  známymi osobnosťami, či kdekoľvek- stačilo by vbehnúť do najbližšej „putiky“, vypočuť si pár krčmových rečí, či pustiť si správy v televízii (ktoré nepozerám presne preto, že nepotrebujem svoj svet napĺňať zlom a tým všetkým, čo v nich beží) a hneď by som vedela dať Martinovi Novákovi za pravdu.

No mne sa oveľa lepšie žije v tom mojom svete a nemienim to meniť. „Jaký si to udeláš, takový to máš…“ – spieva jeden hit. A ja som šťastná, že môžem vedome robiť svet lepším miestom pre život. Sebe, mojim blízkym i stále vzdialenejším… napríklad čitateľom webu. Považujem za úžasné, že je to možné, že môžte vstupovať do môjho sveta a ak sa rozhodnete podeliť cez kometáre, ako to máte vy, že aj ja môžem vstúpiť do toho Vášho. A že- to robíme s empatiou, láskou, zodpovednosťou za život a svet, v ktorom žijeme.

Nuž a – nedá mojej učiteľskej duši- k tým rozmaznaným deťom.

Čím sa majú lepšie, tým horší dospelí z nich vyrastú. – tak tu ja vidím vážnu chybu v definícii slova lepšie. Označuje sa ním totiž bežne stav, kde deti bez akéhokoľvek úsilia, či osobnej zainteresovanosti dostávajú všetko, čo si zmyslia- ale vravíme o veciach. O stave, kde sú im odstraňované akékoľvek prekážky z cesty skôr, ako by vôbec mohli vzniknúť. Kde deti vlastne ani nedostávajú šancu na prirodzený vývin, nieto ešte na socializáciu, prispôsobovanie sa, aj to najjednoduchšie vnímanie potrieb okolia a blízkych, či nebodaj empatiu… A je to prezentované ako láska! Aký paradox! Ako to najlepšie, čo mohli dostať.

Oproti takémuto „najlepšiemu“ naše deti sa majú podľa mňa naozaj skvele sú milované a prijímané, cez pohyb v prírodnom prostredí od malička vnímajú celé svoje živé okolie a súvislosti, nadväzujú priateľstvá, lezú na stromy a počujú ich, preto počúvame seba navzájom a užívame si až dve spoločné stolovania denne- raňajky aj večeru a okrem toho každý večer, od kedy vedia rozprávať, nám pred spaním povedia, čo krásne cez deň zažili- a my im. Vylaďujeme sa spolu na seba, na náš svet, na naše okolie- ako rastú, stále širšie a širšie okolie (preto Hanka , ktorá išla so svojimi poslednými piatimi eurami do obchodu kúpiť piliny svojmu škrečkovi, ktorého financuje sama, vzdychala, že ju pripraví o všetko a bola nešťastná, že má málo, no vrátila sa až po pol hodine s otázkou- mami, už si videla človeka, ktorý absolútne žiari od šťastia? Vieš, tie piliny stáli len dve eurá, no pred obchodom stál bezdomovec, čo predáva nota bene a tak som sa s ním dlho rozprávala a dala mu celý výdavok, lebo má ešte menej ako ja, a ja môžem poprosiť aj teba, keď už to zvieratko neufinancujem, no on ani nemá koho…), preto im neponúkam riešenia, preto ich nechávam zdolávať prekážky a robiť chyby… Lebo to je podľa mňa to, že sa majú skvele. A tým, ako žijeme a učíme sa, obohacujeme navzájom, máme sa spolu stále lepšie a lepšie a stávame sa tak lepšími a lepšími. Vitajte v našom svete. Mimochodom, to, čo spôsobuje, že sa nestaneme horšími, keď sa máme lepšie, sa volá  empatia. A dá sa naučiť. Cez zážitky, ktoré zdieľame a najmä cez tie spoločné.

Preto príslovie vraví: Sýty hladnému neverí. Je to ale len o tom, kto nezažil hlad. Neverí, lebo ho nepozná.

Výsledok?

Ak chcete, aby sa vaše deti mali stále lepšie a lepšie a pritom sa stávali stále lepšími ľuďmi, neodstraňujte im z cesty domnelé prekážky, neriešte za ne problémy, nezbavujte ich zodpovednosti za svet, v ktorom žijú (neupratujte za ne :), nezbavujte ich prekážok, ktoré by im mohli prísť do cesty, nechajte ich robiť chyby a  nebojte sa priznať tie, cez ktoré sa učíte vy, rozprávate sa spolu, počúvajte sa navzájom, nepodsúvajte im hotové riešenia, nechajte ich hľadať vlastnú cestu) no milujte ich, prijímajte a nechajte ich, aby aj oni mohli zažívať to isté. Naučte ich empatii. Naučte ich deliť sa nielen o svoje veci, ale aj o svoje myšlienky a pocity. Myslím tým obojstranne- nielen dávať, ale aj prijímať. Vedieť zdieľať svoje myšlienky  a vedieť aj počúvať myšlienky iných, vedieť sa deliť o svoje pocity a vedieť aj cítiť, ako sa cítia iní, vedieť nielen dávať, ale aj prijímať dary.

Najlepší je každodenný tréning v chránenom rodinnom prostredí. Rodinný dom s veľkým výbehom do záhrady, v ktorej máme svoj krásny malý svet bol na toto úžasný, lesná, či iná prosociálna škôlka (ak už škôlka musí byť), no v podstate – dôležité bez ohľadu na ostatné je to, čím žijete vy ako rodičia- ak ste láskaví, empatickí, radostní a nechávate deti denne žiť s vami vaše životy tak, aby boli ich súčasťou, vtedy prostredie hrá až druhé husle.

Potom pokojne môžte byť aj miliardári. :-) bez  najmenšieho rizika, že sa z vás, či vašich detí stanú zlí ľudia.

To najlepšie nám všetkým a hlavne nech vieme cítiť, čo to je,  želá

Ľuba

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *