Škola života

Chceli sme priniesť s mojimi školskými deťmi Betlehemské svetlo do Betánie – domu núdznych. Starkým, čo spolu so zdravím stratili možnosť žiť samostatne a doma… Vyzeralo to byť také jednoduché- no niekedy život napíše príbeh inak, ako sme si ho naplánovali. Dohodla som si svetielko Betlehemské v kostole v Petržalke, že ráno prídem na omšu […]

Hoci sa s bezpodmienečnou láskou , vďakabohu, stretávam každý deň, predsa ma niektoré jej podoby dokážu hlboko zasiahnuť. Dnes som ju stretla v podobe “rytiera starej školy”- starého pána, dôchodcu, len tak- kráčajúc trhoviskom. Stál vzadu, za stánkom s ružami. Bol oblečený v košeli s motýlikom, v  ruke mal vrecúško ušité z bavlnenej plachty. Hrabal

Po návrate z vidieku si po dlhej dobe s deťmi pustíme telku. Mám vyhliadnutý konkrétny film, no kým lovím v archíve, beží reklama. – Ďalší o ničom deň s babičkou a jej boľavými kolenami… – zaznie z telky. Hanka pohoršene vyskočí a povie: – To fakt? Mami, TOTO NEMôŽU myslieť vážne! Zastavím sa s hľadaním

Vojdem do autobusu. Hneď za vodičom sedia dve mladé ženy. Jedna púšťa z mobilu hudbu- tak, že ju počujeme všetci. No nie plynule- cvaká, zastavuje, prerušuje a rozpráva do toho… Jediné voľné miesto v autobuse je- za ňou. A tak sa posadím. Spredu hudba a rozhovor, zozadu šomrajúci cestujúci. Započúvam sa a… Po prvý raz

Sedím v MHD  a po čele mi napriek klimatizácii tečie pot. Hoci je ešte len koniec mája, slniečko preukazuje silu ako mladík v rozkvete, s ktorým my všetci, vrátane klimatizácie v MHD , prehrávame na plnej čiare. Otvoria sa dvere a spolu  s vonkajšou horúčavou vstúpi dnu starký. Neverím vlastným očiam- zatiaľčo my vzdycháme oblečení

Sme na chalupe. Do kuchyne vpláva Júlia a v ruke nesie „kytičku“ púpav, prosí ma o vázičku. Prekvapene sa spýtam, komu ich natrhala ( už má 12 a púpavové obdobia už máme, myslím, za sebou :) ). -To nie ja… To natrhal dedko babke, keď sa bozkávali u nás pod čerešňou. A babička ma poprosila,

Úprimne- neznášam šibanie a polievanie. Ako dieťa, ešte v čase, keď sme sa vďaka Veľkej noci preháňali po potoku ( a mohli sme, aj keď bol sneh, naši zázrakom tento jediný deň v roku nemali nič proti), som si to užívala. Potom prišlo obdobie, keď som hľadala zmysel- a trošku sa ho dotýkala, hoci konkrétne

Otvoria sa dvere na autobuse. Stojí pred nimi starký, s rovnako starým zeleným batôžkom. Cez plece má prevlečenú jednoduchú rybársku stoličku, v ruke drží paličku. Pokúsi sa vstúpiť, no aj nízkopodlažný autobus má podlahu v preňho neprekonateľnej výške. vyskočím zo svojho miesta, podám mu ruku a pomôžem mu nastúpiť. Usadím ho k sebe “do štvorky”

Stojím v poreplnenej MHD, cez plece mám kabelku, pod nohy som si zložila batoh. Blíži sa “moja” zastávka, opatrne dvíham batoh a snažím sa dať si ho na plecia tak, aby som nikomu neublížila. Pravá ruka v pohode, no na ľavej sa mi začne hrčiť rukáv z bundy, uviaznem v čudnej polohe ( ktovie prečo

(alebo pohoda nie je náhoda a ako ju vniesť do hektického života rodín pracujúcich rodičov) Poznáte to- stále si vravíte, že až dokončíte toto a keď konečne bude tamto, tak si oddýchnete a vyložíte nohy. Lenže než stihne prísť  to „potom“, prihodí sa toho príliš mnoho a nohy nie a nie si vyložiť. Tak akosi sme sa naučili

MHD. Do štvorky si ku mne prisadne rodinka. -Jéééj, ste to vy?! Ako sa majú dievčatá? – spýta sa ma pani a súčasne podáva termosku s čajom mužovi a synovi.  Mozog mi pracuje na plné obrátky, no za svet si neviem spomenúť o koho ide…. -Nuž, dievčatá ležia doma s chrípkou, práve sa za nimi