Otvoria sa dvere na autobuse. Stojí pred nimi starký, s rovnako starým zeleným batôžkom. Cez plece má prevlečenú jednoduchú rybársku stoličku, v ruke drží paličku. Pokúsi sa vstúpiť, no aj nízkopodlažný autobus má podlahu v preňho neprekonateľnej výške. vyskočím zo svojho miesta, podám mu ruku a pomôžem mu nastúpiť. Usadím ho k sebe “do štvorky” a prihovorím sa:
- Dobrý deň, idete na ryby?
- Ááááále, nie…
- A ak sa smiem spýtať, kam ste sa teda vybrali takto vybavený?
- To by ste vy, mladí, nikdy nepochopili…
Zasmejem sa pri predstave, že ma zaradil medzi nechápavú mládež, no o chvíľu sa dozviem, že má 86 rokov a uznávam, že z jeho uhla pohľadu mi táto kategória sedí . Sľúbim, že sa pokúsim to pochopiť a on sa rozhovorí:
– Idem si spraviť piknik pod rozkvitnutou čerešňou. Volal mi kamarát, že už kvitne a tak som nasadol na autobus… Chodím takto už od päťdesiateho druhého, rok čo rok… hoci aj je to kopa kilometrov.
Chvíľa ticha ,starký sa zamyslí, usmeje, sníva…. V očiach sa mi zjavne zračia otázniky, lebo hneď ako sa “vráti”, pokračuje:
– Pod tou rozkvitnutou čerešňou som prvý krát pobozkal svoju manželku. To nie je ako teraz- pre vás je to nič, taký bozk- bozkávate sa na ulici, v autobuse, hocikde a hociako… To za mojich čias chcelo veľkú dávku lásky a odvahy, aby ste niekomu dali prvý bozk… Moja žena je úžasná- zamiloval som sa do nej okamžite, ako som ju videl. Bola jeseň… veľa sme sa spolu prechádzali, rozprávali, zohrieval som jej dlane vo svojich, čítal som jej knihy a potom, keď som vedel, že už-už má rozkvitnúť moja obľúbená čerečňa, pozval som ju na piknik. Doviedol som ju sem so zavretými očami ,a keď už tu stála, otvorila oči, smiala sa a vlasy jej padali do tváre a ja som neodolal a odhrnul som ten pramienok a ako som sa jej dotkol, vedel som, že teraz je to správne miesto a správny čas a…pobozkal som ju. Odvtedy sem chodíme rok čo rok, pre svoj bozk pod rozkvitnutou čerešňou, nikdy sme nevynechali, hoci… posledných 16 rokov chodím sám, … a predsa sa tu s ňou vždy stretnem, viem to, lebo taká láska prežije všetko na svete…cítim ten bozk vždy, keď sa tam postavím a viem, že je so mnou, teším sa, rozprávam, ďakujem bohu, akú lásku a život nám doprial a potom tajne odstrihnem pár vetvičiek a odnesiem jej ich na cintorín, lebo ozjastná láska, viete, tá kvitne všade a len tak ju dačo nepoloží…
Takže nejdem na ryby. Idem si po bozk od manželky.To, čo nás prežije, je láska. No povedzte, viete vy mladí toto pochopiť?
Usmievam sa a poďakujem. Viem to nielen pochopiť. Priam cítim všetko, čo mi hovorí.
Neodpovedám- no podľa jeho úsmevu, s ktorým hľadí na moje slzy dojatia na lícach viem, že vie. Zamávam a vystupujem.
Láska je silnejšia ako smrť. Aspoň v živote tohto starčeka určite.
Jedno z najjednoduchších a najvzácnejších šťastí na svete je zrejme práve toto šťastie- milovať a byť milovaný. Aj mne je dopriate… Krásne rozkvitnuté dni, priatelia.