Nastúpim do MHD. Je poloprázdno a takmer ticho. O to viac vyniká jemný, takmer nečujný hlas staršej pani, ktorá niečo číta. Obzriem sa.
Pani sedí na invalidnom vozíku, rozpustené sivé vlasy jej padajú na plecia. Blízko nej, normálne na sedačke, sedí starký. V strede busu je obrazovka, kde beží nejaký dokument, no celkom na jej spodku bežia písmenká, ktoré starká nahlas číta svojmu starkému. Blížime sa k zastávke a pani ma požiada, či im pomôžem vystúpiť. Spýtam sa, ako im môžem pomôcť, lebo zo skúseností od svojich priateľov vozíčkárov viem, aké to je nepríjemné, keď s nimi niekto len tak manipuluje a ani si tak celkom neviem predstaviť ako budeme dvaja- starký a ja- dostávať von jeden vozíček.
Starká na mňa pozrie a vraví-
Viete, manžel nevidí. Takže by som potrebovala,aby ste pomohli najskôr mne a potom podali ruku jemu….
Zastávka. Vytlačím vozíček von- ide to prekvapivo rovnako ľahko, ako som kedysi vystupovávala s kočíkom a potom sa otáčam a popod pazuchu vediem starkého. Zamávame šoférovi- starká aj ja a starký už-už stojí za vozíkom, chytá „rúčky“ a ide vykročiť.
Pozerám sa na nich a tu mi to dôjde. Celkom neobalene zo mňa vyhŕkne:
-Ako pôjdete ďalej? Ako sa vlastne pohybujete? Ako Vás môže viezť niekto, kto nevidí?
Starkí sa začnú chichootať ako teenageri, ktorých niekto „načapá“ pri prvých bozkoch. Starká sa zvrtne a pohladká ruku, ktorú má starký na jej vozíčku, vtisne mu na ňu bozk. On sa pomaličky skloní a pobozká ju na čelo. Potom mi vravia, na striedačku, ako malé deti, keď sa delia o zážitok:
-Celý život sme spolu. Je to už 58 rokov. Vždy sme si rozumeli. Na prvý pohľad vždy vedel, na čo myslím. A teraz, teraz po toľkých rokoch to vie už aj bez neho. No ja mu vždy poviem, čo a kam.
-Celý život ma navigovala, aby som nezišiel z cesty :) – povie starký s úsmevom. – A robí to doteraz.
-A ja zase vďaka nemu môžem chodiť kade chcem, hoci ledva prejdem kúsok po byte. A domov ma vždy prenáša cez prah- veď aj vravel, že ma bude celý život nosiť na rukách, ak si ho vezmem. – povie ona a usmieva sa.- Tak to dodržal- je chlap, ako sa patrí!
A tak chvíľku s nimi idem a sledujem ich a naozaj- kráčajú pomaly- on vidí vďaka zhoršenému zraku iba škvrny, ale nezablúdi- lebo ona mu po celý čas pokojne rozpráva, kade idú a naviguje ho.
Ona vidí za oboch, on za oboch kráča. Je smutné a krásne zároveň ísť chvíľu vedľa nich a zažiť, ako dvaja ľudia môžu byť spolu zohratí- hramonickí, vyladení a s láskou sa deliaci o všetko- o svoje kroky, o videnie sveta. To dokážu iba tí, ktorí sa dokázali (za dlhý čas) navzájom bezpodmienečne prijať. Pomaly sa od nich odpájam, no ešte vždy za nimi pozerám.
On sa občas zastaví, vtedy ona zvrtne hlavu hore k nemu a pohladí mu ruku tlačiacu vozík. On sa jej zvrchu jemne dotkne vlasov. A už idú ďalej. Keď si sadajú na lavičku, on ju otočí (na vozíku) tvárou k sebe a hoci je jasné, že vníma iba škvrny, rovnako je až hmatateľné, že má oči iba pre ňu a že JU VIDÍ-a vidí ju lepšie, ako to len my zrakom dokážeme- pretože sa na ňu pozerá srdcom. A presne tak vidí aj ona jeho.
Odchádzam od nich s pocitom, že som videla ozajstnú lásku. A tak trochu sebecky dúfam, že nikdy nebudem musieť riešiť niečo podobné- dúfam, že my si niekedy o sto rokov :) s manželom užijeme behanie naboso s pravnúčatami, ktoré uvidíme obaja v zapadajúcom slnku aj potom potme. :)
Ďakujem za to, že mi je dopriate denne trénovať pozeranie srdcom- a že sa môžem tešiť, ako sa nám to darí. A ďakujem aj za uvedomenie, ktoré zase raz znovu prichádza ku mne cez tento zážitok:
Ozajstná láska je totiž presne o tom, čo som zažila- nie iba sa zamilovať, ale celý život srdcom pozerať na toho úžasného človeka po svojom boku, denno- denne, bez ohľadu na všetko , čo mi hlavou, či mojím svetom beží. A keď tak stretneme niekoho, kto to dokázal- zrazu nám to dôjde v plnom rozsahu a sile- láska je to, čo žijeme. Nie to, čo samé prichádza či odchádza- je to náš vedomý “ srdečný pohľad na svet.“. Požehnanie, ktorým sa môžeme navzájom obdarúvať.
Srdečné pozdravy nám všetkým, priatelia. Nech sa vieme vidieť.
Ľuba